Od Borata, Alvyho Singera po Big Blowout Georga Michaela. Bleskový sprievodca židovským humorom v kinematografii

Od Žida bez tváre po Adama (Sandlera)

Prečo túto glosu o židovskom humore vo filme nezačínam napr. bratmi Joelom a Ethanon Coenovými, Melom Brooksom ale „Ils sont partout“? Lebo je nádherne alegorický. Úplne presne vystihuje o čom antisemitizmus je. Už samotný názov „Sú všade“ dokonale kopíruje stereotypy, ktoré hlupáci roznášajú ako posteľné ploštice. A ešte lepšie antisemitizmus kľúčuje plagát k filmu. Na ňom je ultraortodoxný Žid bez tváre - symbolika zla a zároveň neexistencia iných podôb Židov -  detí, žien, reformovaných Židov, Masortov, konštrukcionistických alebo sekulárnych a humanistických Židov. Plagát je zároveň odkazom na 17. február 1939, kedy vyšlo špeciálne tematické číslo pravicového týždenníka „Les Juifs et la France“ (Židia a Francúzsko). Vydanie bolo plné antisemitských stereotypov. Od deformovaných fyzických čŕt (veľké nosy a pazúry), až po vykresľovanie charakterových čŕt Židov ako parazitov, klamárov a strojcov sprisahania ovládajúcich francúzsku ekonomiku, kultúru a politiku a iné chuťovky z kolekcie „Bláblá“. 

Film „Ils sont partout“ je naozaj iba pre vnímavé a kultivované publikum. Uňho by asi pohoreli dve „židovské“ marvelovky - „Židovské kladivo“ a „Zohan, krycie meno kaderník“. Obsah filmu Jonathana Kesselmana z roku 2003 znie ako totálna „idiotina“, ale na nej bol postavený napr. aj úspech „Bláznivej strely“ s Leslie Nielsenom, „Airplane-u“ z roku 1980, „Scary movie“ a filmov od bravúrnych Monty Python. V skratke: Syn Santa Clausa se rozhodne zrušiť židovskú Chanuku a posilniť tak Vianoce. Fiktívna Židovská liga práva, ktorej šéfuje jednooký generál Bloomenbergensteinenthalem povolá na záchranu Chanuky  superagenta Mordechaja Jeffersona Carvera, prezývaného Hebrew Hammer a hra sa môže začať... 

O hviezdnom izraelskom ese Sandlerovi alias Zohanovi, ktorý si do plaviek bez váhania vloží mäsožravú piraňu vieme, že tiež nebude konkurovať postavám Davida Cronenberga alebo Stanleyho Cubricka. Trojica scenáristov Adam Sandler, Robert Smigel, a Judd Apatow našla šialený spôsob ako v skratke ukázať, že blízkovýchodný konflikt nemá žiadny hlbší zmysel. V ére Gazy by obraz Zohana - izraelského zabijaka, ktorý už nechce ďalej zabíjať psychotických džihádistov, ale fúkať Big Blowout Georga Michaela alebo Mullet Jimmyho Savila - mohol mnohých uraziť. A mnohých naopak potešiť. Ospravedlňujem sa Queers for Palestine za nekorektný zohanovský „Pink washing“. V každom prípade Zohanovi sa vo filme napokon vydarí kariéra kaderníka, popritom si stihne „naraziť brčkavú sexicu“ – o.i. sestru palestínskeho teroristu a zmieriť Arabov so Židmi v New Yorku. 

Tak preto nás nenávidia?

Úplne iný typ humoru ponúkol Rumun Radu Mihaileanu vo svojom satirickom filme „Train de Vie“ (Vlak života) z roku 1998. V príbehu židovského mestečka sa jeho obyvatelia rozhodnú zinscenovať svoju deportáciu. Dochádza k dialógu medzi dvoma postavami, pričom jedna postava sa snaží druhú naučiť po nemecky a vysvetľuje: „Nemčina je presne ako jidiš, len bez humoru.“ Druhá postava na to reaguje: „Tak preto nás nenávidia?“

Piaty diel „The Bris“ (Obrezávač) legendárneho sitcomu Jerryho Seinfelda tiež nie je pre každého. Svojský humor každej epizódy takmer vždy končí absurdným sledom udalostí. Hlavné postavy Elaine a Jerry sa v „The Bris“ stanú krstnými rodičmi. Zoženú Mohela na tradičnú židovskú obriezku. Ten trpí panickým atakom a z času na čas ho šklbne (niekedy aj Jerryho) a šmykne skalpelom. A tak v jednej zo scén namiesto chlapčeka „obreže“ Seinfeldov prst. V pozadí tohto surového humoru doznieva polemika Jerryho s Kramerom či je alebo nie je mužská obriezka barbarským činom? 

Židovský humor Jerry Seinfeld používa aj mimo obrazovky. Dokonca pri témach, kde iné celebrity púšťajú do gatí...  Jeho schopnosť interagovať s publikom sa ukázala pri úvodnej reči na Dukeovej univerzite v roku 2025, kde sa „propal“ aktivisti znova snažili narušiť jeho verejný prejav: „Keď hovoríte slobodná Palestína, nepriznávate, čo si v skutočnosti myslíte. Takže v porovnaní s Ku-klux-klanom... vlastne si myslím, že ten Klan je v tomto o niečo lepší, pretože oni dokážu vyjsť s pravdou von a povedať: Nemáme radi černochov, nemáme radi Židov. Fajn, to je aspoň úprimné.“

Kto by nepoznal film o Boratovi Sagdiyjevovi? Sasha Cohen Baron spôsobil so svojou alter ego postavou niekoľko medzinárodných škandálov, ale aj globálny úspech. Film bol zakázaný okrem Kazachstanu vo všetkých arabských krajinách. Mentálne spomalený, neohrabaný kazašský novinár zaseknutý v 19. storočí sa pýta Američanov triviálne otázky. A dostáva triviálne odpovede. Môže byť takáto postava pre niekoho iritujúca, alebo až nebezpečná? 

Cohenov humor majú radi všetci, naprieč rasami a spoločenskými vrstvami, ale iba chápavá skupina dokáže prečítať vzorec jeho myšlienok medzi riadkami zdanlivo primitívneho scenára. V rozhovore s Robertom Siegelom pre stanicu NPR povedal viac ako kedykoľvek predtým: „Ľudia v prítomnosti Borata poľavujú v ostražitosti, pretože sú v miestnosti s niekým, kto zjavne zastáva takéto poburujúce názory. Cítia sa potom uvoľnenejšie a dovolia si prejaviť aj vlastné škandalózne, politicky nekorektné či predsudkami zaťažené názory...“

Významný historik tretej ríše Ian Kershaw povedal: „Cesta do Osvienčimu bola dláždená ľahostajnosťou... nie každý v Nemecku musel byť fanatickým antisemitom. Stačilo, že boli ľahostajní.“ Keď komik hovorí smutné veci, niečo nie je so svetom v poriadku.

A konečne sa dostávam k Woodymu Allenovi. Ani neviem, ktorý zo 48 filmov vybrať. A ktorú scénu vyzdvihnúť na úroveň svätého grálu židovského humoru vo filme. Veľmi subjektívny výber nakoniec skončil pri filme „Annie Hall“ z roku 1977. Allen spolu s Marshallom Brickmanom opäť použili prirodzený neurotický humor a tak trochu stredoeurópske vyžívanie sa v roli kultúrneho a spoločenského outsidera, ktoré je pre Židov údajne (podľa niektorých amerických kulturológov) typické. Scénka, kedy Allen kupuje Diane Keaton dve knihy o smrti a filozofuje, ma naozaj dostala... 

Nenapraviteľný romantik Alvy Singer Annie Hallovej: „Život sa delí na dve kategórie: na ten príšerný a na ten úbohý. Do kategórie príšerného patria napríklad nevyliečiteľne chorí, nevidiaci či telesne postihnutí – nechápem, ako vôbec dokážu prejsť životom, je to pre mňa priam neuveriteľné. A do kategórie úbohého patríme všetci ostatní. Takže keď prechádzate životom, mali by ste byť vďační za to, že ste úbohí.“