Yehudi Menuhin: Židovský génius, ktorý v hudbe videl lásku aj zmier

Jedna z mnohých židovských prisťahovaleckých rodín v New Yorku

Yehudi Menuhin sa narodil 22. apríla 1916 v New Yorku do rodiny židovských prisťahovalcov pochádzajúcich z územia vtedajšieho Ruského impéria. Jeho otec Moshe Menuhin mal korene v rabínskej tradícii a matka Marutha Sher pochádzala z Krymu. Rodičia sa pred presťahovaním do Spojených štátov stretli na území neskoršieho britského mandátneho územia s názvom Palestína, ktorá bola v tom čase súčasťou Osmanskej ríše.

Aj jeho meno nieslo osobitný význam. Yehudi v hebrejčine znamená „Žid“. Podľa životopisných zdrojov ho rodičia pomenovali aj ako reakciu na antisemitskú poznámku majiteľa bytu, ktorý im pri hľadaní bývania zdôraznil, že v dome nežijú Židia. Ich syn tak dostal meno, ktoré sa stalo celoživotným symbolom jeho identity.

Husle si sám „vypýtal“ ako malé dieťa. O pár rokov mu tlieskal svet

Menuhinov hudobný talent sa prejavil už v ranom detstve. Ako malé dieťa ho očaril zvuk huslí a začal sa učiť hrať pod vedením Sigmunda Ankera, neskôr študoval u Louisa Persingera, koncertného majstra Sanfranciského symfonického orchestra.

Prvé výrazné úspechy prišli ešte pred jeho desiatymi narodeninami. V roku 1924 zaujal publikum interpretáciou diela Symphonie espagnole Édouarda Lala. V roku 1927 vystúpil v svetoznámej a umelcami rešpektovanej Carnegie Hall v New Yorku s Beethovenovým Husľovým koncertom. Následne sa predstavil aj v Európe. Jeho výnimočnosť nespočívala iba vo výborne zvládnutej technike hry, ale poslucháčov ohurovala jeho emocionálna hĺbka s akou dokázal interpretovať hudbu napriek svojmu nízkemu veku.

Zásadný vplyv na jeho umelecký vývoj mal rumunský huslista a skladateľ George Enescu u ktorého študoval v Paríži. Enescu mu pomohol rozvíjať nielen techniku, ale aj hudobnú predstavivosť a vlastný interpretačný „rukopis“.

Menuhinova kariéra nabrala medzinárodné tempo koncom 20. rokov 20. storočia. Vystupoval s poprednými orchestrami, nahrával gramofónové platne a ešte ako tínedžer patril medzi najžiadanejších huslistov svojej generácie. V roku 1932 zahral Elgarov Husľový koncert v Londýne pod taktovkou samotného skladateľa - to bola definitívne udalosť, ktorá podčiarkla jeho postavenie medzi najvýznamnejšími svetovými interpretmi nielen svojej doby.

Uznanie virtuóza ho neuspokojilo, siahol po dirigentskej „taktovke“

Hoci sa do dejín zapísal predovšetkým ako huslista, Menuhin sa postupne presadil aj za dirigentským pultom. Dirigovať začal už počas druhej svetovej vojny, no naplno sa tejto profesii začal venovať od druhej polovice 50. rokov. Jeho pôsobenie spájajú významné hudobné telesá vrátane Royal Philharmonic Orchestra, ktorého prezidentom sa stal v roku 1982, a anglického orchestra Hallé. Ako dirigent spolupracoval aj s ďalšími poprednými orchestrami a vystupoval na medzinárodných festivaloch.

V repertoári mal rozsiahle symfonické a koncertantné diela klasického i romantického obdobia. Jeho umelecký profil však nemožno zúžiť na náročnosť partitúr či počet prestížnych orchestrov. Menuhin nebol dirigentom, ktorý by si budoval meno okázalou autoritou. Hudbu vnímal ako priestor dialógu medzi skladateľom, interpretmi a publikom.

Popri dirigovaní sa venoval aj organizovaniu hudobného života. V roku 1957 založil festival v švajčiarskom Gstaade, ktorý sa stal medzinárodným miestom stretnutí hudobníkov. V roku 1959 prevzal umelecké vedenie Bath Festivalu v Anglicku. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1963, založil školu pre mimoriadne hudobne nadané deti, ktorá dodnes nesie jeho meno.

Čím bol „svojský“

Menuhinov príbeh sa vymyká tradičnej predstave virtuóza, ktorý dosiahne vrchol v mladosti a potom sa snaží zopakovať vlastný úspech. Jeho život sprevádzali umelecké krízy, hľadanie nových ciest aj záujem o hudbu ďaleko za hranicami európskej klasickej tradície.

Spolupracoval s indickým hudobníkom Ravim Shankarom a jazzovým huslistom Stéphaneom Grappellim. Zaujímala ho indická hudba, joga aj kultúrne tradície, ktoré sa v klasických koncertných sálach dovtedy stretávali len zriedka. V jeho ponímaní neboli tieto spolupráce okrajovým experimentom, ale prejavom presvedčenia, že hudobné jazyky rôznych kultúr sa môžu navzájom obohacovať.

Jeho ďalším zásadným prínosom bola podpora mladých hudobníkov. Menuhin veril, že talentované deti by mali dostať príležitosť bez ohľadu na rodinné zázemie či finančné možnosti. Práve preto venoval toľko energie vzdelávaniu a zakladaniu inštitúcií, ktoré mali mladým umelcom otvoriť cestu na koncertné pódiá.

Kompozícia, ktorá ho vystihuje ako výnimočného interpreta

Johann Sebastian Bach: Ciaccona z Partity č. 2 d mol pre sólové husle, BWV 1004  

Ak treba vybrať jednu skladbu, ktorá vystihuje Menuhinov vnútorný svet, silným kandidátom je Bachova Ciaccona. Menuhin sa k nej vracal aj v úvahách o mieri a ľudskom porozumení. V citáte zaznamenanom Medzinárodnou nadáciou Yehudiho Menuhina spomínal svoju detskú predstavu, že keby dokázal zahrať Ciacconu dostatočne krásne, mohol by priniesť svetu mier.

Ciaccona je technicky aj interpretačne mimoriadne náročná skladba. Huslista v nej musí bez sprievodu vytvoriť dojem harmonickej plnosti, viesť niekoľko hlasov naraz a udržať dramatické napätie počas rozsiahlej hudobnej výpovede. Nie je to však iba skúška virtuozity. Vyžaduje si architektonické myslenie, vnútornú disciplínu a schopnosť vystavať hudobný oblúk bez jediného zbytočného gesta.

Menuhinovo spojenie s touto skladbou vystihuje jeho presvedčenie, že hudba má byť viac než demonštráciou technickej dokonalosti. Môže sa stať rečou, ktorá oslovuje ľudí aj tam, kde bežné slová zlyhávajú.

Treba však priznať, že je ešte jedna skladba, silne prepojená s Menuhinom. 

Béla Bartók: Sonáta pre sólo husle

Menuhin toto dielo u Bartóka priamo objednal v roku 1943. Vznikla tak jedna z najťažších, najkomplexnejších a najgeniálnejších skladieb pre sólo husle v celej histórii hudby. Menuhin ju uviedol v svetovej premiére v New Yorku (1944). Tento čin navždy zapísal Menuhina do dejín ako interpreta, ktorý neváhal podporiť moderné umenie a pretaviť ho do nesmrteľnej klasiky.

Antisemitizmus sa nevyhol ani jemu

Ako svetoznámy umelec židovského pôvodu sa s antisemitizmom a s ním spojeným napätím stretával celoživotne, no postavil sa k nemu nečakaným a mimoriadne odvážnym spôsobom.

Počas 2. svetovej vojny odohral vyše 500 koncertov pre spojenecké jednotky a prežil trauma z návštevy oslobodeného koncentračného tábora Bergen-Belsen v roku 1945, kde hral pre preživších.

Po vojne šokoval židovskú aj svetovú verejnosť, keď sa verejne zastal slávneho nemeckého dirigenta Wilhelma Furtwänglera. Hoci Furtwängler pôsobil v Nemecku počas nacizmu, Menuhin vedel, že tajne zachránil desiatky židovských hudobníkov. Menuhin bol prvým židovským umelcom, ktorý odišiel hral do povojnového, zničeného Berlína pre nemecké obyvateľstvo, za čo čelil obrovskej kritike, bojkotom v Izraeli a obviňovaniu zo zrady.

Celý život prejavoval gestá smerujúce k spájaniu ľudí v prospech humanity. Namiesto odpovede na krivdy a zlo nenávisťou a zatrpknutosťou zvolil cestu odpustenia. Presadzoval myšlienku, že hudba musí spájať ľudí aj tam, kde zlyhala politika a zviťazili predsudky.

Článok spracoval: Rastislav Dubovský