Serge Gainsbourg: Židovský chlapec, bohém a provokatér, ktorý premenil škandál na umenie

Lucien Ginsburg

Lucien Ginsburg, to bolo jeho rodné meno a priezvisko, sa narodil 2. apríla 1928 v Paríži. Jeho rodičia Joseph a Olga pochádzali z prostredia ruských Židov a do Francúzska prišli po revolučných udalostiach v Rusku. Otec bol klasicky vzdelaný klavirista, matka speváčka. Hudba preto nebola v rodine „iba“ koníčkom, ale každodennou súčasťou života. Joseph učil malého Luciena hrať na klavíri a syn veľmi skoro spoznával klasickú hudbu. Sám neskôr spomínal, že jedným z prvých diel, ktoré ho skutočne zasiahli, bola Gershwinova Rhapsody in Blue.

Detstvo, ktoré poznačila žltá hviezda

Gainsbourg vyrastal v Paríži, najmä v robotníckych a meštianskych štvrtiach francúzskej metropoly. Jeho detstvo však prerušila vojna. Ako židovské dieťa bol počas nacistickej okupácie vystavený diskriminácii a rodina musela nosiť žltú hviezdu. Na istý čas sa dokonca uchýlila mimo Paríža.

Táto skúsenosť v ňom zostala hlboko zakorenená. Nebol pritom vychovávaný ako nábožensky založený Žid. Jeho rodičia podľa dostupných prameňov neboli výrazne nábožensky praktizujúci. Židovská identita však pre Gainsbourga zostala celoživotnou súčasťou jeho osobnosti - aj napriek tomu, že neskôr žil spôsobom, ktorý mal s tradičným judaizmom len málo spoločného.

Po vojne sa najskôr vydal za umením. Chcel byť maliarom a študoval na výtvarných školách v Paríži. Živil sa aj ako učiteľ maľby a hudby. Postupne však začal hrať na klavíri v baroch a kabaretoch. Práve tam sa zrodil Gainsbourg, ktorého neskôr poznalo celé Francúzsko.

Cez maliara ku klaviristovi a nakoniec spevákom

Na začiatku nechcel byť hviezdou. Dokonca sa necítil dobre ani pred publikom a vzhľadom na svoj netypický výzor sa spočiatku radšej videl v úlohe skladateľa než interpreta.

V 50. rokoch sa dostal na parížsku kabaretnú scénu a sprevádzal spevákov vrátane Michèle Arnaud. Zlom prišiel v druhej polovici desaťročia. Výrazne ho ovplyvnilo stretnutie s Borisom Vianom a v roku 1958 upozornil na seba piesňou Le Poinçonneur des Lilas - príbehom pracovníka parížskeho metra, ktorý Gainsbourg podal s nezvyčajnou dávkou irónie a existenciálnej melanchólie.

Gainsbourg postupne pochopil, že jeho najväčšou silou nie je iba hlas, ale predovšetkým slovo, melódia a schopnosť spájať zdanlivo nesúvisiace svety. Jazz, šansón, klasická hudba, rock, latinskoamerické rytmy, reggae, funk či africké vplyvy - nič z toho preňho nebolo nedotknuteľné.

Šesťdesiate roky: Z autora hitov sa stáva kultúrna ikona

Gainsbourgova veľká éra prišla v 60. rokoch. Vtedy vznikli skladby, ktoré sa stali súčasťou francúzskej hudobnej pamäti - La Javanaise, Couleur café, Comic Strip, Bonnie and Clyde či Harley Davidson. Veľmi dôležité pritom bolo, že Gainsbourg písal aj pre iných interpretov. Jeho piesne spievali napríklad France Gall, Brigitte Bardot, Juliette Gréco či Anna Karina. Pre France Gall napísal aj Poupée de cire, poupée de son, s ktorou Francúzsko vyhralo Eurovision Song Contest v roku 1965.

A potom prišla Brigitte Bardot...

Vzťah s Bardotovou nebol iba bulvárnou epizódou. Stala sa jeho múzou a Gainsbourg pre ňu vytvoril niektoré zo svojich najprovokatívnejších skladieb. Ich krátky milostný vzťah však zanechal výraznú stopu v jeho tvorbe. 

Jane Birkin a pieseň „Je t'aime... moi non plus“

Ak však existuje žena, ktorá je s Gainsbourgovým menom spojená najviac, je to Jane Birkinová. Stretli sa v roku 1968 pri nakrúcaní filmu Slogan. Birkinová bola od Gainsbourga o dvadsať rokov mladšia. Z ich vzťahu vznikol jeden z najslávnejších a zároveň najškandalóznejších hudobných duetov 20. storočia: „Je t'aime... moi non plus“. Pieseň pôvodne napísal pre Brigitte Bardotovú, no slávna sa stala s hlasom Birkinovej.

Erotický charakter skladby vyvolal škandál, zákazy a odsúdenie. V niektorých krajinách ju rádiá odmietali vysielať, no zároveň sa z nej stal medzinárodný hit.

Gainsbourg a Birkinová spolu žili približne dvanásť rokov a mali dcéru Charlotte Gainsbourgovú - tá je mimochodom úspešnou a kritikmi uznávanou herečkou. Partnerský vzťah bol intenzívny, tvorivý aj turbulentný. Birkinová neskôr opisovala Gainsbourga ako provokatéra s výrazne romantickou, slovanskou a židovskou dušou.

Alkohol, cigarety a ženy

Gainsbourg si postupne vytvoril vlastnú postavu - „Gainsbarre“. Bol to jeho temnejší alter ego: muž, ktorý pil, fajčil, provokoval a odmietal pravidlá.

Alkohol a cigarety sa pritom nestali iba súčasťou jeho verejného obrazu. Boli súčasťou jeho každodenného života a postupne aj jeho sebadeštruktívneho spôsobu existencie. Jeho verejné vystupovanie bolo čoraz kontroverznejšie a alkohol často zohrával významnú úlohu.

Podobne to bolo so ženami. Gainsbourg bol mimoriadne úspešný u žien a jeho partnerské vzťahy sa stali súčasťou jeho verejnej legendy. Brigitte Bardotová, Jane Birkinová či neskôr Bambou - každá z týchto žien sa určitým spôsobom premietla do jeho tvorby. 

Jeho vzťah k ženám však nebol iba otázkou erotiky. Ženské interpretky často dokázal premeniť na svoje umelecké múzy a vytvárať pre ne piesne šité na mieru ich hlasu a osobnosti.

Žid, ktorý neveril - a predsa sa od judaizmu nikdy úplne neodtrhol

Najzaujímavejšia otázka sa možno týka jeho vzťahu k Bohu a židovstvu. Gainsbourg nebol praktizujúci veriaci človek. Jeho životný štýl bol od tradičného náboženského života veľmi vzdialený. Napriek tomu svoju židovskú identitu nikdy úplne neodmietol. Práve naopak - postupne sa stala súčasťou jeho verejného obrazu aj osobného sebavnímania.

Jeho židovstvo však bolo skôr identitou, historickou skúsenosťou a kultúrnym dedičstvom než pravidelnou náboženskou praxou. Traumatická skúsenosť so žltou hviezdou mu navyše ukázala, že identita môže byť človeku vnútená zvonka - bez ohľadu na to, či ju sám aktívne žije.

Gainsbourg sa k židovskej identite občas vracal provokatívnym spôsobom. V jednom rozhovore z roku 1979 dostal otázku, čo by povedal Bohu, keby sa s ním stretol po smrti. Jeho odpoveď bola typicky gainsbourgovská: Ak by išlo o „jeho“ Boha, teda židovského Boha, vedel by si s ním predstaviť priateľský vzťah. Nebola to však teológia. Bol to Gainsbourg - ironický, sarkastický a nadovšetko provokatívny, zároveň však poznačený vlastným pôvodom.

Posledná kapitola

Serge Gainsbourg zomrel 2. marca 1991 v Paríži vo veku 62 rokov. Za sebou zanechal stovky skladieb a desiatky rokov tvorby, ktorá prešla od šansónu cez jazz a pop až k rocku, reggae a funku. Albumy ako Histoire de Melody Nelson či L'Homme à tête de chou dnes patria k zásadným dielam francúzskej populárnej hudby.

Gainsbourg po sebe nezanechal iba hity. Zanechal postavu. Muža s cigaretou medzi prstami, s pohárom v ruke, večne unaveným pohľadom a schopnosťou jednou vetou prekročiť hranicu, ktorú sa ostatní báli prekročiť.