NDR a Izrael: Ťažká kapitola so zmierlivým koncom v súčasnosti?

Historik Kurt Pätzold, dlhoročný člen Marxistického fóra PDS (Strany demokratického socializmu) a predtým jeden z najvernejších historikov NDR na Humboldtovej univerzite po celé desaťročia neúnavne odmietal otázku, či v NDR existoval antisemitizmus, ako čistú fikciu až do svojej smrti v roku 2016. Tvrdil, že akékoľvek drobné prípady takéhoto správania, prameniace z „...nevedomosti, bezohľadnosti a malichernosti, by mohli byť pripísané antisemitizmu iba niekým so zlým úmyslom.“ V konečnom dôsledku tvrdil, že toto všetko slúžilo len na delegitimizáciu NDR.

Tento postoj je v priamej kontinuite so zakladajúcim mýtom NDR, ktorá sa prezentovala ako „antifašistický štát“ a z toho odvodzovala svoju morálnu nadradenosť nad revizionistickým Západom. SED (Jednotná socialistická strana Nemecka, vznikla v roku 1946), že vyvlastnením kapitalistov boli príčiny fašizmu a antisemitizmu „vykorenené v základoch“. V skutočnosti antisemitizmus nezmizol z východnej časti Nemecka o nič menej ako na Západe – s jedným zásadným rozdielom: v NDR existoval štátom podporovaný antisemitizmus, aspoň v prvých stalinských rokoch, čo pre Židov bola oveľa väčšia hrozba ako potenciálne útoky alebo ignorancia „starej gardy“ v rámci civilného obyvateľstva. Zatiaľ čo mnohí preživší holokaustu spočiatku cítili sympatie k vznikajúcemu socialistickému štátu, rýchlo sa u nich prejavila dezilúzia. 

V logike „antifašistického Nemecka“ sa utrpenie komunistických bojovníkov dostalo do centra pozornosti. Hoci vyhladzovanie Židov nebolo popierané, holokaust bol len jedným z mnohých nacistických zločinov a predovšetkým nesmel zatieniť „hrdinský príbeh“ o „údajne historicky zdokumentovanom, hrdinskom antifašistickom odboji proti národnému socializmu“ (Hantke). To tiež viedlo k masívnemu a úmyselnému nepochopeniu „eliminačnej“ podstaty vraždenia Židov, čo ho robí takým jedinečným.    

Zmena postavenia obete a páchateľa na sovietsky rozkaz?

Izraelská žiadosť víťazným mocnostiam druhej svetovej vojny, aby NDR – podobne ako Spolková republika Nemecko – začala rokovania o reparáciách sa preto stretla s takým drsným a antisemitským odmietnutím, že dodnes pri jej čítaní človeku vyráža dych: Z pohľadu politbyra SED (Jednotná socialistická strana Nemecka) už samotné založenie NDR ako „antifašistického štátu“ predstavovalo dostatočnú formu historickej reštitúcie. Vedenie však odmietlo finančné odškodnenie a odôvodnilo to myšlienkou, že išlo o „presun nemeckého národného majetku“. „Arizácia“ nacistickým režimom bola podľa politbyra v konečnom dôsledku len „premenou židovského monopolného kapitálu na árijský kapitál“. Toto štátom nariadené zvrátenie úloh obete a páchateľa však nebolo ojedinelým incidentom, ale skôr, aspoň vo verejnom postoji SED, konštantou až do roku 1989. Antisionizmus, ako zdôrazňuje historik Wolfgang Benz, sa stal „neoddeliteľnou súčasťou štátnej doktríny východného bloku“.

Hriech štátom riadeného antisionizmu neznižuje ani fakt, že režim SED jednoducho nasledoval sovietsky model. Moskva dokonca podporila plán OSN na rozdelenie (Palestíny), ktorý posunul otázku z toho, či bude štát Izrael založený, na to, kedy bude založený. Navyše, Kremeľ bol medzi prvými, ktorý uznal nový štát Izrael ihneď po jeho založení v roku 1948. Situácia sa však úplne zmenila s kórejskou vojnou, v ktorej sa David Ben-Gurion demonštratívne postavil na stranu USA. Hneď prvé správy o americkej finančnej pomoci štátu Izrael v roku 1949 už viedli k rozsiahlemu podozrievaniu a prvým kampaniam proti „kozmopolitizmu a sionizmu“ v celom socialistickom bloku. Počiatočná dobrá vôľa sa rýchlo zmenila na explicitný odpor a SED túto novú interpretáciu bez problémov prijala.

Podľa Slánského - Prenasledovanie Židov v NDR

V tomto svetle vidieť aj do značnej miery zabudnutý monštruózny proces, znepokojivo odhaľujúci štrukturálny antisemitizmus, ktorý do istej miery formoval socialistické a komunistické hnutie: proces v Prahe s bývalým generálnym tajomníkom miestnej Komunistickej strany Rudolfom Slánským, ktorý Der Spiegel pred niekoľkými rokmi výstižne charakterizoval ako „vykonštruované sprisahanie“. V zinscenovanom procese stálo pred súdom štrnásť obžalovaných, z ktorých niektorí boli vysokopostavení stranícki a vládni predstavitelia. Jedenásti z nich boli Židia. 

Proces sa skončil jedenástimi rozsudkami smrti, z ktorých osem sa týkalo Židov. Zároveň Stalin využil aj údajné „sprisahanie lekárov“ na odstránenie „známych židovských buržoáznych nacionalistov“ z mocenských pozícií. A v roku 1952 Ústredný výbor SED (Socialistickej jednotnej strany Nemecka) vo východnom Nemecku tiež prijal rezolúciu „Ponaučenia z procesu so Slánského konšpiračným centrom“ s pozoruhodne jasným cieľom: „Sionistické hnutie nemá nič spoločné s cieľmi humanizmu a skutočnej ľudskosti. Je ovládané a riadené americkým imperializmom, ktorý slúži výlučne jeho záujmom a záujmom židovských kapitalistov.“ Toto bolo spojené s výslovným varovaním pred „sionistickými konšpirátormi“, pred „agentmi imperializmu“ a stúpenci bezpečnostných služieb mohli začať vykonávať domové prehliadky členov židovských komunít. 

V tejto atmosfére strachu sa viac ako 400 Židov rozhodlo utiecť, vrátane piatich z ôsmich predsedov židovských komunít vo východnom Nemecku. Konkrétne sa to dotklo prominentného člena politbyra Paula Merkera, ktorý sám nebol Žid, avšak sa zasadzoval za vytvorenie židovského národného štátu a za odškodnenie vyvlastnených Židov a ktorý bol spolu s ďalšími obvinený zo spolupráce ako „sionistický agent“ pri „plienení Nemecka“. „Čistky v zime 1952/53 predstavovali rozhodujúci a nezvratný zlom v prístupe k židovským záležitostiam vo východnom Nemecku,“ zdôrazňuje historik Jeffrey Herf.

Prípravu rozsiahleho monštruózneho procesu zhatila až Stalinova smrť, ktorá zároveň viedla k citeľnému oslabeniu viditeľných represívnych opatrení. Celkovo sa objavuje pozoruhodný rozpor: Zatiaľ čo, ako zdôrazňuje Thomas Haury, NDR ponúkala „pravdepodobne najbezpečnejšie životné podmienky pre Židov“ v porovnaní s inými štátmi východného bloku, po tomto období až do roku 1953 – aspoň pokiaľ zostali lojálne režimu – súčasne sa silnejšie ako mnohé iné štáty východného bloku etablovala ako nekompromisný odporca Izraela. Izrael bol považovaný za „hlavný nástroj západného imperializmu proti arabským národom“. Politici SED sa však od začiatku neobmedzili len na odmietnutie Izraela, ale posilnili aj svoje vzťahy s arabskými štátmi, najmä po vyhlásení Hallsteinovej doktríny v roku 1955. Touto doktrínou západonemecká vláda v snahe o dosiahnutie svojho nároku na výhradné zastúpenie hrozila prerušením vzťahov s tými štátmi, ktoré zase nadviazali vzťahy s NDR.

Takmer súčasne s ratifikáciou tzv. Dohody o reparáciách medzi Spolkovou republikou Nemecko a Izraelom, ktorá bola dokončená uložením dokumentov v Organizácii Spojených národov 27. marca 1953, NDR a Egypt, štát, ktorý predstavoval osobitnú hrozbu pre existenciu židovského štátu, už 7. marca 1953 podpísali obchodnú a platobnú dohodu. Politika SED v tejto veci nebola zameraná len na Izrael, ale predovšetkým na Spolkovú republiku. Počas Suezskej krízy v roku 1956 minister zahraničných vecí NDR Lothar Bolz spojil svoj sľub poskytnúť Egyptu materiálnu a politickú podporu s výčitkami svedomia voči Bonnu, ktoré implicitne relativizovali holokaust. Spolková vláda by mala previesť „takzvané reparácie, ktoré slúžili na vyzbrojenie izraelského agresora na Egypt, aby kompenzovala škody spôsobené izraelskými vojskami.“

Návšteva Waltera Ulbrichta v Káhire v roku 1965 predstavovala mimoriadnu urážku Izraela aj Spolkovej republiky Nemecko. Pozvanie adresované egyptskému diktátorovi Gamalovi Abdelovi Násirovi prišlo po odhalení dodávok zbraní zo Západného Nemecka do Izraela. Násir však dosiahol opak svojho zamýšľaného účinku: návšteva povzbudila predtým váhajúceho kancelára Ludwiga Erharda, aby sa vzdal existujúcich výhrad vo svojej vlastnej strane a nadviazal diplomatické vzťahy s Izraelom.

Šesťdňová vojna ako zmena paradigmy

Obzvlášť významným zlomom vo vzťahu medzi Izraelom a NDR bola Šesťdňová vojna v roku 1967 a skutočnosť, že „Dávid“ sa prakticky cez noc stal „Goliášom“. Táto zmena paradigmy sa prejavila niekoľkými spôsobmi: Po prvé, socialistická propaganda sa stala ešte agresívnejšou a nebála sa stotožňovať Izrael s národným socializmom. „Toto je genocída,“ písalo sa v titulkoch novín „Neues Deutschland“, „masový pogrom proti arabskému svetu“. „Izraelský Wehrmacht“ „rozpútal bleskovú vojnu“. A Walter Ulbricht tvrdil, že Izrael chce zaviesť „Protektorát Sinaj“ alebo „Generálnu vládu Jordánska“.

Po druhé, OOP – ktorej vodca Jásir Arafat bol od roku 1971 niekoľkokrát prijatý vo Východnom Nemecku – teraz dostávala komplexnú politickú, finančnú a vojenskú podporu. Zo spisov SED vyplýva, že OOP boli v značnom rozsahu dodávané zbrane – viac ako 2 000 samopalov a približne 500 výbušných zariadení.

Po tretie, rýchlo radikalizujúca sa krajne ľavicová scéna v Západnom Nemecku otvorila novú a politicky cennú arénu pre protiizraelský vplyv vo Východnom Nemecku. Zatiaľ čo západonemecká ľavica predtým nebola zásadne nepriateľská voči Izraelu, najmä Šesťdňová vojna viedla k hlbokej zmene v jej postoji. Únos lietadla spoločnosti Air France do Entebbe v roku 1976 a s tým spojená „selekcia“ židovských pasažierov nemeckými teroristami Wilfriedom Bösem a Brigitte Kuhlmannovou sa stali symbolom úzkeho prepojenia medzi nemeckým ľavicovým a palestínskym terorizmom. Interpretačné rámce krajne ľavicových skupín a východonemeckého vedenia sa pozoruhodne prekrývali. 

Napríklad už v roku 1972 teroristka RAF Ulrike Meinhofová, opakujúc východonemeckú protiizraelskú rétoriku, opísala branie rukojemníkov a vraždu izraelských športovcov na mníchovskej olympiáde ako „antifašistickú akciu“. Zároveň Abu Daud, jeden z hlavných organizátorov mníchovského útoku, mohol roky cestovať do a z Východného Nemecka s vedomím Stasi. Okrem toho palestínski aktivisti, ktorí boli v dôsledku vyšetrovaní vyhostení zo Západného Nemecka, dostali na výslovný príkaz Ericha Honeckera azyl vo Východnom Nemecku.

Nevyhlásená vojna proti Izraelu

Vzhľadom na tieto zistenia renomovaný americký historik Jeffrey Herf dokonca tvrdí, že zaraďuje Východné Nemecko medzi štáty, ktoré viedli proti Izraelu „nevyhlásenú vojnu“. Východné Nemecko v zákulisí masívne zasahovalo do prekvapivého arabského útoku v roku 1973 - jomkipurskej vojny - ktorá priviedla krajinu na pokraj jej samotnej existencie. Erich Honecker poskytol sýrskemu vodcovi Háfizovi al-Asadovi všetky druhy vojenského vybavenia, od protitankových mín až po tanky, aby – doslova – „podporil jeho spravodlivý boj za slobodu“. Ešte významnejšie však bolo tajné nasadenie 12 stíhačiek MiG-21 z východonemeckého letectva (NVA) spolu s pilotmi a technickým personálom v Sýrii. Aby to bolo ešte horšie, Východné Nemecko malo ideologickú drzosť preformulovať útok arabských štátov ako „izraelskú agresiu“.

Strnulý antisionistický a jednoznačne antisemitský postoj pretrvával vo väčšej či menšej miere až do pádu režimu SED. Neslávne známy „Sudel-Ede“, Karl Eduard von Schnitzler, ešte v roku 1982 vysielal na svojom „Čiernom kanáli“ spôsobom, ktorý bol aj pre neho nezvyčajne surový a zradný, že Arabi sú pre „sionistických rasistov“ „podľudia“ a že Palestínčania pre nich jednoducho neexistujú, ako kedysi povedala Golda Meirová. Odtiaľ je to už len krok ku „konečnému riešeniu“, ku holokaustu. Historik Clemens Escher dôkladne preskúmal všetky Schnitzlerove vysielacie scenáre a programy a demonštroval, ako systematicky a s „takmer neotrasiteľnou redundanciou“ Schnitzler používal obrátenie páchateľa a obete, ktoré otvorene prejavovalo antisemitské charakteristiky, „nech už akokoľvek predstieralo, že je očistené od antisemitských prvkov“.

Tento postoj NDR nezostal izraelskou politikou bez povšimnutia. Až do roku 1973 izraelská vláda výslovne namietala proti prijatiu NDR do Organizácie Spojených národov. Tento odpor bol však nakoniec neúspešný, čiastočne preto, že OOP pod vedením Jásira Arafata súčasne lobovala u arabských štátov za spoločné prijatie NDR a Spolkovej republiky Nemecko do OSN.
Napriek tomu sa v polovici až koncom 70. rokov a ešte výraznejšie na začiatku 80. rokov objavili, aspoň v zákulisí, prvé neisté náznaky zmeny myslenia. Tento posun však nebol prejavom morálneho pochopenia, ale predovšetkým reakciou na rastúci ekonomický tlak vo Východnom Nemecku. Stefan Meining poznamenáva: „Roky bezpodmienečnej solidarity Východného Nemecka s arabským svetom sa nevyplatili“. 

Prosovietske štáty Líbya a Irak, ktoré produkovali ropu, boli jednoducho príliš nepredvídateľné. Podpora terorizmu OOP sa pre Východné Nemecko ukazovala ako čoraz politicky a ekonomicky nevýhodnejšia: Vyžadovala si značné výdavky v cudzej mene a zároveň napínala vzťahy s prozápadnou regionálnou mocnosťou Saudskou Arábiou. Ešte pozoruhodnejšie však bolo rozšírené presvedčenie vo východonemeckom ministerstve zahraničných vecí, že rozšírenie obchodu s Izraelom by mohlo otvoriť prístup židovským obchodným kruhom na Západe, najmä v Spojených štátoch. 

Táto predstava bola v podstate založená na antisemitských stereotypoch o „finančnom židovstve“ a kombinovala zahraničné ekonomické záujmy s ideologicky podmienenými chybnými úsudkami. Táto hrubá logika viedla aj Ericha Honeckera pri prijatí najprv prezidenta Konferencie pre nároky, rabína Millera vo Východnom Berlíne v júni 1987, a potom v roku 1988 prezidenta Svetového židovského kongresu Edgara Milesa Bronfmana. Ten naznačil, že v Izraeli mu bolo dané najavo, že aj tam sa uvažuje o zlepšení vzťahov. To však nebola pravda: Požiadavka na reparácie a zúčtovanie s minulosťou, ktorú NDR naďalej ostro odmietala, bola stále veľmi dôležitá. Napriek tomu sa začala akademická spolupráca s Pamätníkom holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme.

Meniace sa vetry a vzťahy NDR s Izraelom

V tejto súvislosti by sa nemalo prehliadať, že najmä mladší obyvatelia Východného Nemecka si čoraz odvážnejšie kládli otázku nemeckej zodpovednosti za nacistické zločiny. Nakoniec, s perestrojkou prišiel „vietor zmeny“ z Moskvy.

Tento nový impulz viedol k tomu, že dirigent Kurt Masur a jeho orchester Gewandhaus nielenže dostali v januári 1989 „povolenie“ vystúpiť v Izraeli, ale vedenie strany a štátu mu dokonca poskytlo jasné politické očakávania: Medzi Východným Nemeckom a Izraelom sa mali vybudovať „mosty vzájomnej dôvery“ . Toto bolo zbožné želanie vlády SED, ktoré bolo spojené s touto prvou cestou kultúrneho súboru z „robotníckeho a roľníckeho štátu“ do Izraela: Kultúra ako prvý krok k sebe navzájom!

V tejto súvislosti je tiež pochopiteľné, prečo sa krátko po návšteve Kurta Masura v Izraeli uskutočnila prvá a jediná návšteva oficiálneho zástupcu režimu SED v Izraeli: koncom januára odcestoval do Izraela „štátny tajomník cirkvi“ Kurt Löffler, ale musel doma podať správu o stále dosť rezervovanom postoji Izraela voči NDR. V Jeruzaleme po očierňovaní v poslednom desaťročí nebola veľká ochota skutočne veriť v oteplenie vzťahov a požiadavka na reparácie stále pretrvávala.  

Podstatná zmena nastala až vtedy, keď už bolo príliš neskoro. Boli to vlády Modrowa a potom de Maizièra, ktoré iniciovali bilaterálne rokovania s Východným Nemeckom a zároveň uznali zodpovednosť celého nemeckého ľudu. Už sfinalizované dohody o nadviazaní vzťahov však nemohli byť podpísané a nemohli byť dané žiadne sľuby o reparáciách: proces zjednotenia pokročil príliš ďaleko. 

Napriek tomu si jeden z posledných bodov tejto pomerne zložitej kapitoly nemecko-izraelských vzťahov určite zaslúži zmienku: 12. apríla 1990 členovia slobodne zvolenej Ľudovej komory Východného Nemecka vyhlásili: „Žiadame Židov sveta o odpustenie. Žiadame izraelský ľud o odpustenie za pokrytectvo a nepriateľstvo oficiálnej východonemeckej politiky voči štátu Izrael a za prenasledovanie a ponižovanie židovských občanov v našej krajine, a to aj po roku 1945.“ A napriek tomu malo toto vyhlásenie významný vplyv, ako zdôraznila vtedajšia kancelárka Angela Merkelová vo svojom historickom prejave pred Knesetom v roku 2008: „Trvalo viac ako 40 rokov po znovuzjednotení, kým celé Nemecko uznalo svoju historickú zodpovednosť aj štát Izrael. Až keď Nemecko uzná svoju trvalú zodpovednosť za morálnu katastrofu v nemeckých dejinách, môžeme formovať budúcnosť humánnym spôsobom. Alebo, inak povedané: ľudskosť vzniká zo zodpovednosti za minulosť.“

Výhľad

Slovné spojenie „zodpovednosť za minulosť“ poukazuje na kľúčovú súvislosť: antisemitské tendencie vo východnom Nemecku neboli len výsledkom lojality režimu voči Moskve. Zatiaľ čo východné Nemecko prijalo základné prvky sovietskej interpretácie, ktorá v kontexte triedneho boja často stotožňovala Židov s veľkým biznisom, koncept zodpovednosti poukazuje aj na špecificky nemecký rozmer, ktorý presahoval obyčajnú vernosť Kremľu. 

Anja Thiele píše: „Sovietska antisionistická propaganda dopadla na nemeckú pôdu stále presiaknutú minulými antisemitskými zášťami,“ čím vytvorila úplne novú „zmes“.

Príliš zjednodušujúce tvrdenia o kontinuite sú nepochybne problematické. Nedostatok verejnej a akademickej angažovanosti v nacistickej ére vo Východnom Nemecku nemožno jednoducho interpretovať ako priamu príčinu antisemitských a pravicovo-extrémistických útokov mladých ľudí koncom 80. rokov, alebo dokonca vražedného šíku NSU, ktorý vyvrcholil útokom v Halle. Antisemitizmus je a zostáva pan-nemeckým fenoménom. Práve z tohto dôvodu však Východné Nemecko nemožno tejto zodpovednosti zbaviť. 

Súčasťou historickej pravdy je, že štátom riadené „zrieknutie sa fašizmu“ vo Východnom Nemecku často zostávalo povrchné. Rovnako pravdou je, že štát, ktorý z propagandistických dôvodov kládol osobitný dôraz na personálnu kontinuitu v Západnom Nemecku, si až do samého konca udržiaval prostredie a priestor, v ktorom pretrvávali prvky nacistickej ideológie. Nemožno však poprieť, že ľavicový naratív pretrváva ako ideologická kategória, stále vo forme „srdečnej dohody“ s propalestínskymi aktivistami. 

Keď „Solid“, mládežnícka organizácia Ľavicovej strany, vykresľuje Izrael ako „koloniálny a rasistický štátny projekt“, ktorý sa od svojich počiatkov až po súčasnosť vyznačuje dobývaním nových území a vysídľovaním obyvateľstva, mechanizmus „obrany páchateľ-obeť“ zostáva nedotknutý: mechanizmus, ktorý mimochodom preniká aj do aktivizmu postkoloniálnej teórie. Skutočnosť, že vznik štátu Izrael možno chápať aj ako súčasť dekolonizačných dejín a že Židia, rovnako ako Palestínčania, sú v regióne historicky zakorenení, t. j. sú „domorodí“, ustupuje do úzadia. Nahrádza ho falošná interpretácia Izraela ako súčasného symbolu násilného kolonializmu, ktorý zároveň slúži určitým politickým cieľom.

Keď Ľavicová strana v Dolnom Sasku, používajúc rovnakú logiku, odmieta „skutočne existujúci sionizmus“ a vyhlasuje sa za „prvé antisionistické štátne združenie“, nie je to legitímna kritika izraelskej vlády, ale skôr odmietnutie práva Izraela na existenciu, a teda antisemitské klišé. Rozšírené pokusy odmietnuť takéto javy ako „škaredé a zavádzajúce menšinové názory“ sú zarážajúce, ale v skutočnosti sú takmer všetky krajne ľavicové skupiny presiaknuté antisemitskými klišé a v rámci Ľavicovej strany sú tí, ktorí obhajujú iný prístup, ako napríklad Bodo Ramelow alebo Gregor Gysi, jednoznačne marginalizovaní, aspoň v tejto otázke.

Autorom článku je Michael Borchard, vedúci hlavného oddelenia Vedeckých služieb / Archívu pre kresťanskodemokratickú politiku v Nadácii Konrada Adenauera.

Odkaz na pôvodný text v nemeckom jazyku: https://www.kas.de/de/web/geschichtsbewusst/essay/-/content/die-ddr-und-israel?mtm_campaign=mail-geschichtsbewusst&mtm_kwd=35-26