„Bezbožný Žid“ Sigmund Freud

Jeden z najgeniálnejších mozgov novodobej svetovej histórie, ktorý zmenil pohľad na ľudskú psychiku bol tak trochu naivným človekom. Základom naivity bola pravdepodobne Freudova viera v absolútnu sekularitu z rýdzo medicínskeho pohľadu na človeka, jeho mysel a schopnosť ju liečiť a naprávať. Hitlerova anexia Rakúska zasadila Freudovu teóriu niekoľko rán.

Sigmund Schlomo Frued sa narodil 6. mája 1856 aškenázskym židovským rodičom na Morave. Čechy a Morava boli v tom čase súčasťou Rakúskeho impéria. Častá migrácia v rámci ríše priviedla Freudovcov do Viedne, kde zažil Sigmund svoje najlepšie časy profesionálneho a súkromného života. V roku 1881 získal titul doktora medicíny na Viedenskej univerzite. V roku 1885 po habilitácii bol vymenovaný na docenta pre neuropatológiu. O 17 rokov neskôr sa stal profesorom. Medzitým sa venoval predovšetkým svojej súkromnej klinickej praxi. Vďaka revolučnému pohľadu na vzťah lekára a pacienta je dnes považovaný za zakladateľa psychoanalýzy.

Pôvod Freudových teórií sa spája s Josefom Breuerom. Freud tvrdil, že práve Breuer otvoril cestu k objavu psychoanalytickej metódy prípadom svojej pacientky Anny O. V roku 1880 bol Breuer liečil 21-ročnú Berthu Pappenheim. Vytrvalo kašlala a mala halucinácie. Breuer stanovil diagnózu – hystéria. Pri pravidelných sedeniach s pacientkou Breuer počúval jej príbehy, vďaka čomu symptómy postupne mizli.

Freudova redefinícia sexuality viedla k formulovaniu Oidipovho komplexu ako ústredného princípu psychoanalytickej teórie. Na tomto základe Freud rozpracoval svoju teóriu nevedomia a definoval model psychickej štruktúry zahŕňajúcej id, ego a super-ego. „Freud predpokladal existenciu libida, sexualizovanej energie, ktorou sú mentálne procesy a štruktúry zásobené a ktorá vytvára erotické pripútanosti, a pud smrti, zdroj nutkavého opakovania, nenávisti, agresie a neurotickej viny.“ Vo svojej neskoršej práci rozvinul rozsiahlu interpretáciu a kritiku náboženstva a kultúry.

Sekulárny „bezbožný Žid“

Freud bol bezvýhradne sekulárny človek. Vo svojich spisoch vyjadril pohŕdanie, ak nie priam nepriateľstvo, voči všetkým náboženstvám vrátane judaizmu. „Náboženstvo je univerzálna obsedantná neuróza,“ napísal raz a opísal sa ako „bezbožný Žid“ a „jeden z najnebezpečnejších nepriateľov náboženstva“.

V roku 1930 napísal Freud predslov k vydaniu hebrejského prekladu jedného zo svojich diel „Totem a tabu“. Charakteristicky v ňom o sebe vyhlasuje, že „nezaujíma žiadne židovské stanovisko a nerobí žiadne výnimky v prospech židovstva“ a opisuje sa, že opustil „všetky spoločné charakteristiky“ svojich židovských spoluobčanov.

Vo svetle toho možno to, čo ďalej píše, označiť len za pozoruhodné:

„Pre žiadneho čitateľa nebude ľahké vžiť sa do emocionálnej pozície autora, ktorý je úplne odcudzený náboženstvu svojich otcov, ale ktorý ešte nikdy nezavrhol svoj ľud. Kto sa cíti byť vo svojej podstate Židom a nechce to zmeniť... Ak by sa mu mala položiť otázka: Keďže ste opustili všetky tieto spoločné vlastnosti vašich krajanov, čo vám zostalo? je židovský? odpovedal: Veľmi veľa, a pravdepodobne aj jeho samotná podstata.“ Teraz nedokázal túto podstatu jasne vyjadriť slovami; ale jedného dňa sa nepochybne stane dostupným pre vedeckú myseľ.“Autorom, o ktorom hovorí, je, samozrejme, Freud sám. (www.chabad.org)

Zjednodušená Freudova interpretácia je, že sa necíti byť Židom. Necítil žiadne historické, náboženské, etnické a spoločenské väzby. Bohužiaľ, nacisti a antisemiti jeho myšlienky nezdieľali. Pre nich bol jednoducho iba Žid.

Prvá facka sekularite

Dňa 28. augusta 1930 dostal Sigmund Freud pri príležitosti 181. narodenín básnika Goetheho cenu. Na druhý deň vyšiel vo Völkischer Beobachter článok: „Goetheho cena mesta Frankfurt bola tento rok odovzdaná. Profesor Sigmund Freud, uznávaný učenec a tvorca psychoanalýzy – toto bolo vytrubované do sveta so všetkou pompou a okolnosť v desiatom čísle izraelských komunitných novín Goetheho cena, najväčšia vedecká a literárna cena v Nemecku, bola udelená ocenenému 28. augusta, v deň Goetheho narodenín, v rámci slávností vo Frankfurte nad Mohanom nesie so sebou štipendium 10 000 mariek. Je dobre známe, že renomovaní vedci odmietli psychoanalýzu Žida Sigmunda Freuda ako veľmi nevedecké hlúposti a nezmysly. Antisemita Goethe by sa obrátil v jeho hrobe, keby vedel, že Žid dostal cenu, ktorá nesie jeho meno.“

Robert C. Holub z Kalifornskej univerzity v Berkeley k tomuto článku sarkasticky pripomenul, že Goethe, pýcha nemeckej kultúry a čistý Árijec, je spájaný s niekým z nižšej rasy, židovským intelektuálom Sigmundom Freudom. Okrem toho tento Žid pohoršoval vedecký svet tým, že prezentoval teórie, ktoré sa týkali vecí, o ktorých by žiadny slušný človek verejne nehovoril, totiž ľudskej sexuality.

Holub ďalej uvažoval: „Národno-socialistické odsudzovanie Frankfurtskej voľby Freuda nebolo možné vysloviť v zdvorilých a liberálnych kruhoch. Ale tie isté otázky, ktoré Völkischer Beobachter nastolil polemickým spôsobom, boli tiež súčasťou diskurzu, ktorý obklopoval celé ocenenie a jeho rozhodovací proces. Na verejnosť sa dostal náznak kontroverzie, keď židovský starosta Frankfurtu Ludwig Landmann predniesol svoju gratulačnú reč v dome, v ktorom sa narodil Goethe. V časti svojho krátkeho vystúpenia dokonca spomína vášnivú diskusiu medzi členmi výberovej komisie, ktorá sa v minulosti nevyskytla. Išlo zrejme o to, že cena bola opäť udeľovaná neliterárnej osobe: po prevzatí ceny Štefanom Georgeom v roku 1927 ju v nasledujúcich rokoch dostal Albert Schweitzer a potom filozof Leopold Ziegler. Landmann však vo svojom prejave tvrdí, že Freud si túto poctu zaslúžil vďaka svojmu obrovskému vplyvu na literárny svet svojej doby a vďaka svojmu prínosu k nemeckému jazyku; dodáva tiež, že cena nebola vytvorená len za literárne zásluhy, ale mala oceniť niekoho, koho celé dielo si zaslúži uznanie.“

Druhá facka sekularite

V januári 1933 nacisti prevzali moc v Nemecku. Postupne sa v praxi rozbiehala antisemitská mašinéria. Jednotky SA a SS verejne pálili knihy vedcov a literátov, pretože nespĺňali kultúrne a antropologické kritériá bláznov, ktorých viedol Rakúšan Adolf Hitler. Freudove knihy boli medzi prvými, ktoré horeli na Partaitagoch. Freud vtedy povedal svojmu priateľovi Ernestovi Jonesovi, prezidentovi Medzinárodnej psychoanalytickej asociácie (IPA): "Aký pokrok robíme. V stredoveku by ma upálili. Teraz sa uspokojili so spálením mojich kníh."

Sigmung Freud v tom čase nechápal nacizmus ako hrozbu, ktorá by mohla fyzicky ohroziť jeho alebo jeho rodinu. Držal sa svojej teórie sekularizmu, ktorý pravdepodobne považoval za dostatočný ochranný argument. Naďalej liečil svojich pacientov, odhodlaný zostať vo Viedni za každú cenu. Jeho presvedčenie nezmenil ani anšlus Rakúska 13. marca 1938. Ihneď po pripojení Rakúska k Nemecku začal hon na Židov. Dva dni po anšluse priletel Jones z Londýna do Viedne a žiadal Freuda, aby s ním odletel do exilu aj s celou rodinou. Opäť odmietol odísť z Viedne. Zlom nastal až po zatknutí a vypočúvaní Freudovej najmladšej dcéry Anny Gestapom.

Ernest Jones požiadal svojho priateľa ministra vnútra Sira Samuelom Hoarea o vybavenie potrebných povolení. Za Freudov odchod z Rakúska loboval aj lord Halifax, vtedajší britský minister zahraničných vecí a využil diplomatický tlak na Nemecko. O záchranu svetového vedca sa zasadili aj americký prezident Roosevelt a americký generálny konzul vo Viedni John Cooper Wiley. Bol to práve Wiley, ktorý diplomaticky zaintervenoval počas výsluchu Anny Freudovej gestapom.

Ako uvádza Wikipédia po odchode viacerých členov Freudovej rodiny do Francúzka a Veľkej Británie útek samotného Freuda zamrzol. Uviazol v právne kľukatom a finančne vydieračskom procese vyjednávania s nacistickými úradmi. Napriek tomu sa našli ľudia, ktorí Freuda ako vedca a lekára napriek deštruktívnej ideológii uznávali. Takým bol aj „Komisár, ktorý spravoval Freudove aktíva a aktíva IPA. Freuda pridelili Dr. Antonovi Sauerwaldovi, ktorý študoval chémiu na viedenskej univerzite pod vedením profesora Josefa Herziga, starého Freudovho priateľa. Sauerwald čítal Freudove knihy, aby sa o ňom ďalej dozvedel a stal sa sympatizujúcim. Hoci Sauerwald musel svojim nadriadeným zverejniť podrobnosti o všetkých Freudových bankových účtoch a zariadiť zničenie historickej knižnice kníh uloženej na IPA, neurobil ani jedno. Namiesto toho odstránil dôkazy o Freudových zahraničných bankových účtoch do vlastnej úschovy a zariadil uloženie knižnice IPA v Rakúskej národnej knižnici, kde zostala až do konca vojny.“

Keďže Freud už nemal prístup k svojim vlastným peniazom, obrátil sa na princeznú Máriu Bonaparte. Tá okamžite odcestovala do Viedne a ponúkla Frudovi finančnú podporu. To umožnilo Sauerwaldovi podpísať potrebné výstupné víza pre Freuda, jeho manželku Marthu a dcéru Annu. Z Viedne odišli Orient Expressom 4. júna 1938 v sprievode svojej gazdinej a lekára a nasledujúci deň dorazili do Paríža, Následne 6. júna 1938 dorazili do Londýna.

Sigmund Freud zomrel v exile vo Veľkej Británii 23. septembra 1939. Do milovanej Viedne sa už nestihol vrátiť. Nestihol ani prehodnotiť svoju teóriu absolútneho sekularizmu, ktorá má naše sympatie, ale ako história ukazuje, nedá sa aplikovať bezvýhradne.