Kľúče od slobody a demokracie ostali v rukách mladších generácií. Niektorí ich však už hodili do kýbľa
Čo zostalo z ideálov Novembra 1989 po 37 rokoch? A čo by na dnešné Slovensko povedali ľudia, ktorí vtedy na námestiach v mrazoch cinkali kľúčmi? Predovšetkým to, že Nežná revolúcia nebola revolúciou za vyššie platy, lacnejšie potraviny alebo vlastné auto zo západného Nemecka. Bola revolúciou za možnosť rozhodovať o vlastnom živote. Za slobodu slova, slobodné voľby, nezávislé médiá, právny štát a spoločnosť v ktorej človek nemusí súhlasiť s vládou bez toho, aby skončil v base a jeho deti dostali zákaz študovať na vysokej, alebo dokonca na strednej škole či gymnáziu, podľa svojho vlastného výberu.
Odkaz Novembra 1989: Sloboda nie je samozrejmosť. Demokraciu nekúpiš lacno na čínskom TEMU
November 1989 nám dal možnosť vymeniť vládu bez mlátenia ľudí v uliciach, kritizovať prezidenta bez strachu z výsluchu na ŠTB, zakladať politické strany, cestovať, podnikať a slobodne sa združovať a „ponadávať si“ politikov. Dal nám možnosť robiť chyby, voliť nesprávnych politikov a následne ich vo voľbách poslať do politického dôchodku. Aj to je demokracia, hoci jej výsledky niekedy dokážu človeka poriadne unaviť.
Slovenská skúsenosť jasne ukázala, že sloboda nie je jednorazové víťazstvo. Už deväťdesiate roky priniesli pokus o koncentráciu politickej moci, zneužívanie štátnych inštitúcií a oslabovanie demokratických pravidiel. Odpoveďou nebol iba politický zápas v parlamente, ale aj zneužitie SIS. V roku 1998 sa občania rozhodli vo voľbách a pomohli zmeniť smerovanie krajiny. V roku 2018 po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej opäť vyšli ľudia do ulíc a žiadali spravodlivosť a zodpovednosť.
V oboch prípadoch sa ukázalo, že občianska spoločnosť nie je dekoráciou demokracie. Je jednou z jej najdôležitejších súčastí. Odkaz revolúcie sa však neskrýva iba v historických udalostiach. Je aj v každodenných veciach, ktoré dnes považujeme za samozrejmé. V tom, že novinár sa môže „vŕtať“ v prešľapoch mocných, že občan môže žalovať štát, že opozícia môže kritizovať vládu, že študent môže protestovať a že verejnosť môže požadovať vysvetlenia od politikov, ktorých si zvolila.
Tu sa dostávame k menej pohodlnej časti bilancie
Po roku 1989 sme vybudovali demokratické inštitúcie, ale nie vždy aj dostatočne silnú politickú kultúru a chuť ľudí bojovať za slobodu a hodnoty demokracie. Máme slobodné voľby, no konzistentne zápasíme s polarizáciou spoločnosti a „žerieme sa medzi sebou navzájom“. A to politikov neraz nesmierne teší. Máme (ešte stále) nezávislé médiá, no časť spoločnosti ich považuje za nepriateľa. Máme ústavné garancie právneho štátu, no stále sa vracajú otázky nezávislosti súdnictva, politického vplyvu a zodpovednosti mocných.
Freedom House (nezávislá americká mimovládna a nezisková organizácia, ktorá sleduje stav demokracie, politických práv a občianskych slobôd vo svete) aj vo svojom hodnotení Slovenska za rok 2026 konštatuje, že krajina zostáva slobodnou demokraciou s pravidelnými voľbami a pokojnými odovzdaniami moci. Zároveň však upozorňuje na pretrvávajúce problémy s politickou korupciou a fungovaním demokratických inštitúcií. Akademické analýzy súčasného vývoja zase upozorňujú, že konsenzus o tom, čo v praxi znamenajú ústavné hodnoty a právny štát, zostáva na Slovensku krehký.
To je možno najväčší paradox našej ponovembrovej histórie: dokázali sme sa dostať do Európskej únie (aj keď súčasný premiér nahlas hovorí svoju „vlastnú pravdu“ o zmanipulovanom referende o vstupe do EÚ), NATO a eurozóny, no stále sa učíme rešpektovať niektoré základné pravidlá demokratického spolužitia.
Tak teda aký je odkaz „Nežnej“
Nežná revolúcia nám pritom nezanechala návod na dokonalú spoločnosť. Zanechala nám niečo podstatnejšie – možnosť vytvárať ju bez strieľania do ľudí, bez nocí výsluchov na ŠTB a bez diktátu jednej politickej strany (zatiaľ).
A možno práve preto je jej odkaz aktuálny aj dnes. Demokracia sa totiž nestráca iba vtedy, keď niekto „nadrzovku“ zruší voľby alebo rozpustí parlament. Oslabuje sa aj vtedy, keď ľudia rezignujú na verejný život, prestanú sa zaujímať o fungovanie štátu, tolerujú zneužívanie moci alebo začnú považovať slobodu za otravnú prekážku, ktorá ich núti k zodpovednosti za svoj vlastný život. V roku 1989 (niektorí) ľudia žiadali, aby moc patrila občanom. Dnes by sme si mali pripomenúť, že táto požiadavka nebola splnená naveky. Jej napĺňanie je každodennou snahou.
A to je možno najdôležitejšia správa z Novembra 1989 pre dnešné Slovensko: slobodu si naši rodičia a starší súrodenci vybojovali pred 37 rokmi, ale za jej kvalitu nesieme zodpovednosť aj my dnešní 40-tnici a hlavne mladšie generácie, ktoré majú šancu vytvoriť si tu zázemie pre život a vlastné rodiny.
Pretože kľúče, ktorými vtedy cinkali ľudia v mrazoch na námestiach, neboli kľúčmi od pohodlia. Boli symbolom dverí, ktoré nám otvorili cestu k lepšej a spravodlivejšej budúcnosti. A bolo by absurdné, keby sme tie dvere v roku 2026 ľahostajne zabuchli a povedali by sme si: „Nás sa to netýka, nás to nezaujíma.“