Namíbijská lekcia svetu a ozveny genocíd
(Píše Juraj Danielis) Okrem vášnivých cestovateľov dnes málokto vie, kde leží genericky znejúci Žraločí ostrov. Skalnatý, v podstate malebný výbežok pri namíbijskom prístave Lüderitz, dnes slúžiaci ako kemping s výhľadom na zlovestný južný Atlantik však vydá temné príbehy nie tak dávnej minulosti.
Pred 120 rokmi tam nemecká koloniálna správa prevádzkovala zrejme prvý koncentračný tábor 20. storočia, pričom v dobových dokumentoch ho tak aj otvorene nazývali. Konzentrationslager.
V zabudnutom kraji Nemecká juhozápadná Afrika totiž cisárske Nemecko v rokoch 1904 až 1908 potláčalo povstanie (rozumej neochotu k úplnému podriadeniu) kmeňov Herero a Nama. Generál Lothar von Trotha vydal rozkaz, ktorý sa do dejín zapísal ako vyhladzovací: každý Herero na nemeckom území mal byť zastrelený, ženy a deti zahnané späť do púšte. V púšti Omaheke ich odrezaných od vody zahynuli tisíce. Tých, ktorí prežili, zavreli na Žraločí ostrov, kde mimochodom žiadne žraloky neboli - ich prítomnosťou len strašili väzňov, aby sa z polostrova nesnažili dostať po vode. Koncom roka 1906 ich tu preto zomieralo v priemere osem až deväť denne, odhady obetí samotného tábora sa pohybujú od tisíc do troch tisíc. Celkovo podľa historikov zahynula väčšina príslušníkov národa Herero a zhruba polovica Namov.
A teraz to podstatné. Namíbia nebola len koloniálnym excesom na vzdialenom okraji vtedajšieho impéria. Bola akýmsi testovacím územím, a to už v týchto skorých rokoch. Antropológ Eugen Fischer tam skúmal lebky mŕtvych väzňov a „miešanie rás“; jeho práce neskôr poslúžili nacistickej rasovej ideológii a on sám vstúpil do NSDAP. Prvým ríšskym komisárom namíbskej kolónie bol Heinrich Göring, otec Hermanna Göringa. Franz Ritter von Epp, ktorý bojoval proti Hererom, sa zasa po roku 1933 stal nacistickým miestodržiteľom Bavorska.
Je teda možné, že zvrátené nacistické praktiky sa zrodili v hlavách kolonistov kdesi v namíbskej púšti? Historici sa kategorického názoru zdržiavajú dodnes, Nemecko oficiálne uznalo udalosti v Namíbii za genocídu v roku 2021.
Príbeh Namíbie ako dôležitú zaujímavosť pripomínam z dôvodu, že presne zodpovedá právnej definícii genocídy. Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy, ktorý Valné zhromaždenie OSN prijalo 9. decembra 1948, za ňu považuje činy ako zabíjanie, spôsobovanie ťažkej ujmy, vytváranie podmienok vedúcich k fyzickému zničeniu, bránenie pôrodom, odvlečenie detí, a to všetko spáchané v úmysle zničiť celkom alebo sčasti národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú. Kľúčové je práve to posledné, špecifický úmysel, takzvaný dolus specialis. Takéto genocídy poznáme napríklad z Arménska, z ukrajinského hladomoru, zo šoa, Kambodže, či Rwandy. A aj zo súčasnosti, napríklad Jezídi v Iraku, Mjanmarsko, Jemen, Sudán a tak ďalej.
Skúste si však spomenúť, kedy ste o nich naposledy počuli v správach, politickej debate alebo zmienky o nich videli na transparentoch pred univerzitou. Ide pritom doslova o najhoršie zo všetkých zločinov s miliónmi obetí.
Keď je všetko genocída, nič nie je genocída
Bez ohľadu na tieto reálne genocídy sa za posledné tri roky slovo „genocída“ stalo takmer povinným prívlastkom k slovu Izrael. Kto ho v istých kruhoch nepoužije, môže riskovať svoje absolútne sociálne vylúčenie.
Hovorím o politickom spojenectve, v ktorom islamisti a aktivisti (inak sa hlásiaci k právam žien a sexuálnych menšín) skandujú slogany ako „from the river to the sea“, relativizujú 7. október a v ktorom sa kritika izraelskej vlády bez zaváhania prelieva do otvoreného antisemitizmu. Kto na to upozorní, toho okamžite umlčí obvinenie z podpory genocídy. Debata skončila skôr, ako začala.
Tieto isté kruhy sa pritom z obrannej vojny rozpútanej barbarským útokom Hamasu s grimasou na tvári snažia urobiť úmysel zničiť Palestínčanov ako skupinu. Útok pritom nadväzoval na desaťročia snáh islamistických skupín o zničenie Izraela s neskrývaným cieľom tamojších ľudí „zahnať do mora,“ pričom každý vie, čo to znamená.
Izrael vedie vojenskú operáciu proti organizácii, ktorá svoju infraštruktúru zámerne umiestňuje medzi civilistov a využíva ich ako živé štíty. Izraelská armáda zároveň vopred varuje pred útokmi, koordinuje evakuácie a umožňuje humanitárnu pomoc, teda robí presný opak toho, čo robil von Trotha, keď ľudí hnal do púšte bez vody.
Nacisti zavraždili približne 90 percent poľských Židov. To JE genocída. V Gaze podľa údajov ministerstva zdravotníctva, ktoré kontroluje Hamas, zahynuli (najmä vďaka samotnému Hamasu) zhruba tri percentá obyvateľov vo vojne, ktorú Hamas sám vyvolal. To NIE JE genocída.
Inflácia slova, či už taktická, alebo z dôvodu hlúposti má dva vážne následky. Prvý je politický. Neustále opakovanie spojenia „Izrael – genocída“ nie je len emócia. Je to agenda. Slúži ako lepidlo, ktoré spája krajnú ľavicu s islamistickým naratívom a zároveň ako dymová clona, ktorá od tohto spojenectva odvádza pozornosť. A presne takto sa spomínané (pro)palestínske hnutie vlámalo do názorového mainstreamu, čo bol podľa všetkého skutočný účel fyzického útoku zo 7. októbra.
Druhý následok je morálny, pretože hanebne znevažuje utrpenie obetí, ktoré genocídu naozaj zažili. Keď sa najťažší zločin stane bežnou nadávkou, prestane desiť. A to je presne chvíľa, keď sa skutočné genocídy dejú v tichu.
Genocída je zlatá loď
Kto si myslí, že ide o okrajový jav pár hlučných kampusov, nech sa pozrie na výsledky ostatných volieb do amerického Kongresu. Demokrati získali obe komory. V ich vnútri však rastie krídlo, ktoré by ešte pred pár rokmi bolo politickou kuriozitou a počet členov Demokratických socialistov Ameriky v Snemovni reprezentantov vzrástol z dvoch na sedem. Medzi nováčikmi je napríklad Melat Kiros z Colorada, ktorá s imidžom uhladenej mladej právničky otvorene hovorí napríklad o „izraelskej genocídnej vojne“ v Gaze.
V Michigane zvíťazil v boji o kreslo v Senáte Abdul El-Sayed, kandidát ľavého krídla, ktorý okrem iného volá po zastavení predaja zbraní Izraelu, zatiaľ čo „miluje svojich židovských priateľov,“ ktorých je ale potrebné od Izraela „oddeliť“. Podobne ako napríklad istý slovenský politik sa k údajnej izraelskej genocíde vyjadriť nevie a rovnako relatívne je právo Izraela na existenciu, hoci oba prítomné národy majú podľa jeho slov právo na sebaurčenie. Jeho primárková súperka, demokratka Haley Stevens, pár dní pred voľbami radšej podporila republikánskeho protikandidáta a El-Sayedovej kampani vyčítala „nenávisť“. Precedens Zohrana Mamdaniho, ktorý minulý rok vyhral starostovské voľby v New Yorku, teda nebol výnimkou. Bol začiatkom trendu.
Ešte nedávno by sme takéto varovania odbili mávnutím ruky. Dnes je to už len opis toho, čo vidíme vo volebných výsledkoch. Plazivá infiltrácia sa nedeje cez tanky, ale cez slová a domnelá genocída je jednou z lodí, na ktorej sa do vrcholovej politiky s úsmevom na tvári plavia tí, ktorí túžia vidieť genocídu skutočnú.