Netanjahu vedie vládu, Eisenkot Kneset
(Píše Peter Švec) Izrael vedie Netanjahuova vláda, no parlamentnú väčšinu má tábor Gadiho Eisenkota s podporou arabských strán. Po týždni politických manévrov si konečne sadli za rokovací stôl Likud a Jašar. Dokážu dve najsilnejšie strany uprednostniť stabilitu krajiny pred vlastnými politickými ambíciami?
ICEJ Slovensko / Inštitút
16.11.2026
5 minút
Gadi Eisenkot a Benjamim Netanjahu, zdroj AI ilustračnej foto: Peter Švec.
Vypočujte si článok
Eisenkot vs. Netanjahu
Gadi Eisenkot dostal minulú nedeľu od prezidenta Jicchaka Herzoga poverenie zostaviť novú izraelskú vládu. Teatrálne zrušenie rokovania s Likudom po ostrom prejave Benjamina Netanjahua na slávnostnom otvorení Knesetu pôsobilo skôr ako pokračovanie predvolebnej kampane než štátnická rozvaha. Až po týždni politického prešľapovania si predstavitelia oboch najsilnejších strán konečne sadli za rokovací stôl.
Čo vlastne Netanjahu také neprijateľné povedal? Upozornil na riziko závislosti budúcej vlády od arabských strán, ktorých niektorí predstavitelia spochybňujú židovský charakter Izraela a odmietajú jednoznačne odsúdiť Hamas. Výslovne pritom rozlišoval medzi arabskými občanmi Izraela a konkrétnymi politickými predstaviteľmi. Jeho prejav bol nesporne ostrý, miestami provokatívny, no v zásade iba pomenoval bezpečnostné problémy. Alebo má bývalý generál problém s ostrým politickým tónom? Nepamätá si na dynamiku rozpráv v Knesete počas svojho pôsobenia v izraelskom parlamente v rokoch 2022 – 2025?
Len pár hodín pred kritizovaným Netanjahuovým prejavom takmer všetci arabskí poslanci opustili slávnostné zasadnutie Knesetu počas izraelskej štátnej hymny Hatikva. A nezostalo iba pri tom. Poslanec Faten Ghattas, tretí na kandidátke arabskej Spoločnej kandidátky, v nedeľu verejne vyhlásil, že možno znovu otvoriť legislatívnu otázku zmeny izraelskej hymny. Dajme si teda na misky váh ostrý tón Netanjahuovho príhovoru a takto naformulovaný útok na jeden zo základných symbolov židovského štátu. Hatikva pritom vyjadruje historickú túžbu židovského národa po slobode vo vlastnej krajine. Eisenkot sa proti tomu neohradil a v kontaktoch s arabskými stranami pokračuje.
Izrael sa preto ocitol v nezvyčajnej situácii. Netanjahuova vláda v demisii naďalej riadi krajinu, zatiaľ čo v Knesete má Eisenkotov opozičný blok 48 mandátov a spolu s 19 poslancami arabských strán môže disponovať väčšinou 67 hlasov. Likud má 27 kresiel, Jašar 21. Ani jeden z dvoch hlavných politických blokov nemá samostatnú väčšinu 61 poslancov. Vláda a širšia parlamentná väčšina tak stoja na opačných stranách politického zápasu.
Eisenkotov blok si zužuje koaličné možnosti
A v Knesete sa už rozbieha legislatívny aktivizmus. Jednotlivé strany Eisenkotovho bloku sa predbiehajú v presadzovaní vlastných priorít. Justičné zmeny, obmedzenie funkčného obdobia premiéra či sprísnenie vojenskej služby ultraortodoxných Židov. Práve posledná agenda môže Eisenkotovi výrazne sťažiť spoluprácu so stranami Šas a Zjednotený judaizmus Tóry, ktorých 13 mandátov potrebuje na zostavenie najtesnejšej parlamentnej väčšiny bez podpory arabských strán. Alternatívou zostáva dohoda s Likudom a ďalšími stranami Netanjahuovho bloku. Je otázne, či ide o vývoj mimo Eisenkotovej kontroly, alebo o premyslenú politickú taktiku. V každom prípade si tým zužuje vlastné koaličné možnosti.
Zjednotený judaizmus Tóry (UTJ) reprezentuje predovšetkým aškenázske náboženské prostredie s európskymi koreňmi, zatiaľ čo Šas vyrástol zo sefardskej a mizrachi komunity Židov pochádzajúcich z Blízkeho východu a severnej Afriky. Práve historická skúsenosť s arabským svetom sa môže premietať do citlivejšieho vnímania bezpečnostných rizík aj do väčšej opatrnosti Šasu pri úvahách o vláde závislej od arabských strán. Rozdielne politické tradície a voličské zázemie tak môžu viesť aj k rozdielnemu prístupu ku koaličným rokovaniam.
Rozpory pritom siahajú aj do samotného Jašaru. Laureátka Izraelskej ceny Miriam Peretzová, matka poslanca Elisafa Peretza, minulý týždeň vyhlásila, že jej syn opustí Kneset, ak strana vstúpi do koalície s arabskou stranou. „Za žiadnych okolností nesmie arabská strana rozhodovať o tom, či pôjdeme do boja.“ Peretzová pritom zdôraznila, že hovorí za seba, nie v mene svojho syna. Ťažko si predstaviť výstižnejšie pomenovanie bezpečnostného rozporu, pred ktorým Eisenkot stojí.
Eisenkot by mal konečne vystúpiť z predvolebného oparu, ktorý vytvorila mohutná protinetanjahuovská mobilizácia doma aj v zahraničí. Tú sprevádzala aj démonizácia Izraela a obvinenia z „genocídy“, ktoré ďaleko prekračujú hranice akejkoľvek legitímnej kritiky. Predvolebné prieskumy a hlučné protesty na telavivskej Rechov Kaplan (Kaplanovej ulici), symbole odporu proti Netanjahuovi, mohli Eisenkotovi vsugerovať lákavú predstavu, že je budúcim premiérom. Výsledok volieb však ukázal niečo iné. Netanjahu získal silnejší mandát a Eisenkot, hoci poverený zostavením vlády, musí túto realitu rešpektovať.
Bezpečnosť má prednosť pred politickými ambíciami
Odstránenie Netanjahua totiž nie je bezpečnostná stratégia. Hamas nezloží zbrane, Hizballáh sa nevzdá svojich ambícií a Irán neprestane ohrozovať Izrael len preto, že sa vymení premiér. Práve naopak, nerozhodnosť nového vedenia môže apetít teroristov ešte zvýšiť. Aj Netanjahu však musí urobiť krok k obnove dôvery. Neustanovenie štátnej vyšetrovacej komisie k zlyhaniam zo 7. októbra zostáva prekážkou, ktorú mu pri prvej príležitosti, pri prejave v novom Knesete, neváhal pripomenúť Naftali Bennett.
Správa vecí verejných vždy bola a bude umením kompromisu. Rozdiel je v tom, či líder upraví svoje predvolebné sľuby v záujme stability a v prípade Izraela predovšetkým bezpečnosti štátu, alebo obetuje jeho strategické záujmy, aby vyhovel očakávaniam vlastného tábora. Únava izraelskej spoločnosti z dlhej vojny je absolútne pochopiteľná. My v Európe často ani nechápeme jej existenčný rozmer. Únava z vojny by však nemala prevážiť nad zodpovednosťou za bezpečnosť.
Eisenkot môže mať potenciál, ale má aj citeľné limity. Jeho slabá angličtina a mizivé skúsenosti s vystupovaním na medzinárodnej scéne sú v porovnaní s Netanjahuom viditeľným hendikepom. Izrael pritom nemá čas na politický zácvik. Potrebuje skúsené vedenie schopné okamžite čeliť hrozbám v Gaze, Libanone a Iráne. A predovšetkým potrebuje takého lídra a vládu, z ktorých sa nebudú mať dôvod tešiť Teherán, Hamas, Hizballáh, Húsíovia ani Moslimské bratstvo!
Spolupráca Likudu a Jašaru predstavuje najpevnejší základ stabilnej sionistickej vlády. Navyše dáva priestor na zbavenie sa najväčších extrémov napravo aj naľavo. Demokrati Jaira Golana s 8 mandátmi a Jisrael Bejtejnu Avigdora Libermana so 7 mandátmi to musia brať do úvahy. Ak sa nedohodnú, Izrael môžu čakať ďalšie predčasné voľby. A Eisenkot v nich už nemusí dostať druhú šancu. Stačí si spomenúť na Bennyho Gantza. Ešte nedávno vážny kandidát na premiéra. Dnes mimo Knesetu.
Tagy