Eli Sharabi: Sľub, ktorý ho udržal pri živote 491 dní v zajatí a príbeh, ktorý nesmie ostať zabudnutý
(Článok s odkazom na videozáznam večera s Elim Sharabim). Keď ho 7. októbra 2023 odvádzali z domu v kibuci Be’eri, stihol svojim dcéram zakričať, že sa vráti. Nechcel, aby sa báli. Bolo to poslednýkrát, čo videl manželku Lianne a dcéry Noju a Jahel živé. Práve tento sľub mu podľa vlastných slov pomohol prežiť 491 dní v zajatí Hamasu.
Eli Sharabi sa narodil v Tel Avive, od šestnástich rokov žil v kibuci Be’eri neďaleko hraníc s Gazou. S britskou manželkou a dvoma dcérami tam viedol rodinný život, pracoval ako manažér tlačiarní a neskôr tiež zastával ekonomické funkcie v komunite.
V osudné ráno sa rodina ukryla v bezpečnostnom kryte. Keď do domu vtrhli ozbrojenci, dcéry odviedli do kuchyne a jeho vytiahli von. „To, čo ma držalo pri živote, čo mi dávalo nádej a pomohlo mi prežiť 491 dní, bol sľub, ktorý som dal dcéram.“
Mesiace v podzemí
Prvých 52 dní ho držali v dome v Gaze. Nohy mal spútané oceľovými reťazami, ktoré podľa svojich slov nosil takmer celý čas. Počas dočasného prímeria ho presunuli do tunela. Vstup do podzemia vnímal ako cestu do hrobu. Zostúpiť približne 50 metrov pod zem ho prinútili až ozbrojenou hrozbou.
V zajatí sa ocitol so šiestimi mladými Izraelčanmi unesenými z festivalu Nova. V podzemí strávil približne 400 dní. Štyria dospelí muži sa podľa jeho výpovede tiesnili na ploche asi desiatich štvorcových metrov. Sprchu mali raz za šesť týždňov - vedro studenej vody a bez mydla. Od júla 2024 dostávali iba jedno jedlo denne, väčšinou tanier cestovín či ryže alebo jeden a pol suchej pity. Pred únosom vážil 72 kilogramov, po prepustení iba 44.
O dianí vo svete sa dozvedal len útržkovito. Zostával preto v noci dlhšie hore a počúval rozhovory svojich väzniteľov. Tak sa dozvedel o vojne s Libanonom a Iránom aj o rokovaniach o prepustení rukojemníkov.
Optimizmus trénoval ako sval
Keď mladí zajatci postupne strácali nádej, Sharabi im navrhol jednoduché pravidlo: každý večer mal pred spaním pomenovať aspoň jednu dobrú vec, ktorá sa mu v ten deň stala. Spočiatku si mysleli, že sa pomiatol. Boli hladní, spútaní, bití a ponižovaní.
„Optimizmus je niečo, čo môžete trénovať. Je to ako sval, ktorý treba posilňovať,“ vysvetľoval im. Po týždni či dvoch dokázal každý nájsť tri alebo štyri pozitívne okamihy denne. V ich podmienkach to boli drobnosti ako: cukor v čaji, ktorý dostali raz za týždeň či dva, alebo chvíľa, keď sa k nim niektorý z väzniteľov správal menej kruto.
Recept na prežitie neľudských podmienok: optimizmus
Na otázku, či v zajatí zažili štokholmský syndróm, odpovedal jednoznačne: nie. Empatiu voči väzniteľom podľa neho iba predstierali. Rešpekt a zdanlivo dobré vzťahy mali praktický cieľ – zvýšiť šancu dostať jedlo a prežiť.
„Urobil by som to úplne rovnako, aj keby som to mal prežiť znova,“ povedal Sharabi.
Prepustenie a správa, ktorá zmenila všetko
O prepustení sa dozvedel 1. februára 2025. Oznámili mu, že domov sa vráti o týždeň, 8. februára. Pred odovzdaním absolvovali približne trojhodinové školenie, v ktorom im vysvetľovali, čo majú hovoriť. Pri vozidlách Červeného kríža sa podľa vlastných slov počas zajatia prvý či druhý raz rozplakal.
Až po návrate sa dozvedel, že jeho manželku Lianne a dcéry Noju a Jahel zavraždili. Stál pred rozhodnutím, či ho smútok úplne pohltí, alebo sa pokúsi pokračovať v živote. Rozhodol sa pre druhú možnosť.
Príbeh, ktorý nesmie ostať zabudnutý
K napísaniu knihy ho priviedli aj stretnutia s americkým prezidentom Donaldom Trumpom a jeho osobitným vyslancom Stevom Witkoffom či vystúpenie v Bezpečnostnej rade OSN. Po približne 25-minútovom prejave za ním prichádzali ľudia a žiadali ho, aby svoj príbeh zaznamenal. Po týždni premýšľania súhlasil. Knihu napísal približne za dva mesiace.
Najťažšie preňho bolo vrátiť sa k chvíľam v bezpečnostnom kryte pred únosom a napísať záverečnú kapitolu pri hrobe manželky a dcér. Tam im sľúbil, že nedovolí, aby ich svet zabudol.
Pri predstavení slovenského vydania zdôraznil, že jeho príbeh môže pomôcť aj ľuďom mimo židovských komunít lepšie pochopiť skúsenosť izraelských rodín a udalosti zo 7. októbra.
Najväčšou obavou je preňho zabudnutie. „Musíme tento príbeh neustále opakovať, aby sa nezopakoval,“ zdôraznil Eli. Pri návštevách židovských komunít po svete vníma v očiach ľudí strach, no verí, že obdobie nezmyselného antisemitizmu raz pominie.
Odkaz na záznam celého podujatia s Elim Sharabim, ktoré sa konalo v Bratislave pri príležitosti uvedenia slovenského prekladu jeho knihy Rukojemník (kliknite na foto):
