Eli Sharabi, izraelský rukojemník zadržiavaný v Gaze, zavítal do Bratislavy a predstavil slovenský preklad knihy Hostage - Rukojemník

Nie je to ľahké čítanie. Opisuje hlad, fyzické násilie, ponižovanie, strach a systematické zbavovanie človeka dôstojnosti. Ale obsahuje aj niečo mimoriadne dôležité - veľmi konkrétny obraz spoločnosti, v ktorej sa ocitol.

Prvých vyše 50 dní ho držali v rodinnom dome u bežnej gazanskej rodiny. Odohrával sa v ňom bežný život. Rodina spolu jedla, zabávala sa, deti sa venovali školským povinnostiam, chlapi sa nahlas modlili. A o poschodie vyššie držali spútaného izraelského rukojemníka.
Nestrážili ho uniformovaní vojaci. Väznitelia mali svoje rodiny a civilné zamestnania. 

Dnes sa vášnivo diskutuje o civilných obetiach v Gaze. Často sa stretávame s veľmi zjednodušeným obrazom vojny: na jednej strane izraelská armáda, na druhej strane nevinné civilné obyvateľstvo. Kde presne má v tejto zjednodušenej predstave miesto teroristické hnutie Hamas? V Gaze nejde len o boj s jasne identifikovateľným nepriateľom v uniforme. Eliho skúsenosť ukazuje, že ten, kto cez deň vedie obyčajný civilný život, si môže doma chovať izraelského rukojemníka ako domáce zvieratko na reťazi.

Dilemy tejto vojny v mestskom prostredí sú takmer neriešiteľné. Ako napríklad rozlišovať medzi nevinným dieťaťom a chlapcom, ktorý má v dvanástich rokoch za sebou vojenský výcvik a ovláda streľbu z automatickej zbrane? Hamas túto hranicu zámerne rozmazáva.

Odkedy je v Gaze pri moci toto teroristické hnutie, dopustilo sa mnohých zločinov. Na jeden sa  niekedy zabúda. Hamas stvoril a vychoval generáciu mladých bezcitných robotov pripravených kedykoľvek zabíjať. Indoktrináciou pripravil deti o detskú izbu. Urovnanie konfliktu nie je vecou jednej vojny proti terorizmu, ale viacgeneračnou úlohou vrátiť Gaze aj iný zmysel života, nielen odhodlanie zabíjať. Nie je možné budovať mier na predstave, že nenávisť voči Izraelu je prirodzená, pochopiteľná alebo dokonca politicky legitímna súčasť palestínskej identity. Palestínske deti si zaslúžia vzdelanie, bezpečnosť a budúcnosť. 

Blízkovýchodný konflikt má svoj odraz aj u nás, v Európe. V uliciach, na sociálnych sieťach či na univerzitách sa mobilizujú mladí ľudia, ktorí sa považujú za humanistov a pokrokových antikolonialistov. Mnohí z nich majú úprimnú túžbu bojovať proti nespravodlivosti. Lenže úprimný idealizmus bez znalosti histórie a faktov je ľahko zneužiteľný. 

A to využívajú radikálne hnutia. Ponúkajú jednoduchý obraz: Izrael je zlo, Palestína je dobro. Ten kto sa im pokúsi čokoľvek vysvetľovať, dostáva tie najhoršie prívlastky a vyhrážky.  

Kritizovať izraelskú vládu je dovolené. Je zbytočné opäť spomenúť fakt, že je to jediná parlamentná demokracia na Blízkom východe, aby sa z toho nestalo klišé. Analyzovať efektívnosť vojenských operácií je legitímne a aj nevyhnutné. Ale popierať právo židovského národa na vlastný štát nie je prejavom pokroku ani humanizmu. 

Skúsme sa na celú situáciu pozrieť s istým odstupom. Situácia na celom svete je zlá. Pri moci sú aj takí lídri, ktorí vzbudzujú skôr obavy, strach či dokonca ľútosť, než prirodzenú autoritu a rešpekt. Strategické suroviny sú drahé, klíma sa mení a umelá inteligencia sa nám začína vyhrážať prevzatím moci. Všetci máme mnoho dôvodov na frustráciu a hnev. 

V uliciach Paríža, Londýna, Toronta a už aj Bratislavy však pochodujú pobúrení ľudia a svoj hnev koncentrujú do jednej jedinej krajiny. Obviňujú ju zo všetkého zlého. Frustráciu z nestabilnej doby ventilujú vyhrážkami nielen voči Izraelčanom, ale už aj voči príslušníkom židovských komunít mimo neho. Táto situácia príliš verne pripomína eskaláciu tolerovanej nenávisti, ktorá vyústila do krištáľovej noci. A čo prišlo po nej, naozaj nemusíme zdôrazňovať...

Zdroj: https://www.facebook.com/zidianaslovensku/posts/1121681497277198?ref=embed_post