Byť Židom nie je privilégium, stáť na strane Izraela áno

Byť Židom nie je privilégium. Nie je to voľba. Nikto vám pri narodení nedá možnosť rozhodnúť sa. Potiahnuť si z klobúka, alebo zotrieť stierací žreb. Jednoducho sa to stane. Život beží. Fungujete ako smrteľník, pracujete, platíte dane, vychovávate deti, oslavujete sviatky, ctíte tradície, radujete sa a smútite. Kdekoľvek na svete. Rovnako ako Slováci na Slovensku, v Čechách, USA, v Rakúsku. Kdekoľvek. Žijete svoj smrteľný život bez predsudkov. Až do chvíle kým... ste označený za Žida.

V dobrých časoch to beriete ako súčasť folklóru so štipkou humoru, inak by ste sa zbláznili. V zlých časoch tento naratív získava celkom iný význam. Zrazu ste zodpovedný za úpadok štátu, ekonomiky, morálky. Inflácia, deflácia, recesia, pokles HDP, alkoholizmus, očkovanie proti covidu, vysoké ceny ropy a plynu je židovská Ponziho schéma. Máte zodpovednosť v plnom rozsahu. Skorumpovaní politici, neschopní úradníci, oligarchovia, burzoví špekulanti sú mimo obliga.

Čierny scenár nastáva vtedy, keď si majoritné obyvateľstvo osvojí túto „šialenú“ doktrínu natoľko, že sa z nej stáva súčasť štátnej politiky. Progromy v stredoveku, obmedzenia práv Židov vykonávať niektoré povolania, až po nacistické vyhladzovacie tábory. Milióny mŕtvych v mene fiktívnej snahy ochrániť národy pred židovskou kliatbou.

Potom si poviete, že už je po všetkom. Je to história. Veď civilizácia dosiahla svoj vrchol a s ňou prišla vlna znášanlivosti. Internet, osvietenský liberalizmus, wi-fi, on line, zaoceánske lety za 500+ eur. Globálny svet priniesol do Terchovej černošského turistu a do Eurovei mandľové laté. Zdá sa, že blahobyt a skúsenosti trochu utlmili potrebu hľadať za každým neúspechom židovské sprisahanie. Ale iba na krátky okamih. Nenávisť totiž funguje ako sínusoida. K rastu potrebujete popud, impulz, emóciu. K utlmeniu naopak, rozvahu a kritické myslenie.

Dňa 7. októbra 2023 kritické myslenie prestalo existovať. Palestínski teroristi organizovaní hnutím Hamas zmasakrovali 1 160 Izrealcov. Popravy, znásilnenia, únosy, odsekávanie hláv. Podľa správy osobitnej predstaviteľky OSN pre sexuálne násilie v konfliktoch Pramily Pattenovej zaznamenali dokonca minimálne dva prípady nekrofílie! V koho mene sa Palestínci zmenili na zvieratá? V mene vyššieho kolektívneho dobra a tzv. slobody palestínskeho ľudu? Keby sme chceli byť naozaj zlomyseľní tak „palestínsku slobodu“ osadíme do rámca medzinárodných dohovorov o ľudských právach. A skončíme skôr ako začneme s taxatívnym vyratúvaním. Sloboda vierovyznania? V Gaze nahlas povedať, že ste Žid (hoci aj sekulárny) a nesúhlasíte, aby sa v škole vaše dieťa učilo o prorokovi Mohamedovi, ktorého slovo má väčšiu váhu ako ústava a trestný zákon dohromady? Nemysliteľné. Sloboda zhromažďovania a sloboda prejavu? Skúste v Gaze zvolať míting za Slušnú Gazu a žiadať skorumpovaný Hamas aby sa vzdal moci. A takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Boj o slobodu v pásme Gazi je len Hamasom nafúknutý balón pre západný svet. Aký má vlastne zmysel hovoriť o slobode a tolerancii, keď vaše prvé spomienky na detstvo sa viažu k páleniu izraelskej vlajky? Nie z vlastného, ale kolektívneho rozhodnutia rodiny, muftího, obce, národa. O akej slobode v rozhodovaní môže snívať 6-ročný palestínsky chlapec držiaci v rukách kalašnikov s pokrikom že treba zabiť všetkých Židov? Lebo rodičia ho tak naučili. O slobodných voľbách, parlamentnej demokracii, pluralitných think tankoch, alebo LGBTQ hnutiach, ktoré dnes bojujú za Palestíncov ani nesnívajme. Všetko čo smrdí slobodou je tam ocenené smrťou. V lepšom prípade väzením alebo verejným ponížením. Toto je realita made in Gaza. Bez prikrášľovania.

Čo je to vlastne sloboda palestínskeho ľudu? Vážna túžba zoskupenia ľudí žiť slobodne alebo hra vládnuceho Hamasu?. Boj palestínskeho ľudu cez fyzické utrpenie predáva do sveta ako značku cigariet. A mnohí sa týmto marketingom dali oklamať. Z jednotlivých krajín sveta tečú do tejto značky milióny, miliardy dolárov. Na budovanie infraštruktúry, zásoby potravín, liekov, paliva, vzdelanie. Ak však porovnáte obrázky Gazy pred 7. októbrom 2023 a 20 rokov dozadu, zistíte, že Gaza vždy bola napriek miliardám stále to isté špinavé, zanedbané miesto, nevhodné pre civilizovaný život, kde sa zastavil čas a pokrok. Fyzicky aj mentálne. Nie však kvôli Izraelu. Ale preto, lebo doláre namiesto infraštruktúry skončili v tuneloch do Izraela a tie na vzdelanie detí v raketách krátkeho doletu Qassám.

Hamas nie je žiadna tradičná palestínska Labour Party Tonyho Blaira, ako sa niektorí ľavicoví intelektuáli domnievajú. Je to vojenská militantná teroristická organizácia pod celým názvom Harakat al-mukáwamat al-islámíja  – Islamské hnutie odporu. Založili ho Ahmad Jásín, Abd Azíz ar-Rantísím a Mohammad Taho z palestínskej odnože Moslimské bratstvo. Hamás začal útočiť na Izrael v roku 1993. Často využíva na zabíjanie Izraelcov samovražedných atentátnikov. Z izolovaných cieľov mal najviac obetí útok v meste Netanja v roku 2002, kde zahynulo 30 ľudí. Masívny útok zo 7. októbra 2023 však všetko zmenil. Nielen pre Hamas a Gazu, ale aj celý Izrael.

Niekoľko hodín po útoku bola jasné, že Izrael musí urobiť radikálnejší odvetný útok na Gazu. Zdesenie izraelského obyvateľstva bolo také obrovské, že lokálna operácia, ktoré Izrael v Gaze doteraz podnikal po každom raketovom útoku by nemala žiaden zmysel. Po pár dňoch by sa Hamas vrátil do normálu a pokračoval by v terorizovaní židovského obyvateľstva.

Som jednoznačne proti bombardovaniu Gazy, pri ktorom zomierajú deti a ženy. Toto je slobodný status, ktorý si ako Žid na Slovensku ale aj v Izraeli môžem dovoliť. Ako civil však nevidím hlbšie vojenské riziko pozemnej operácie bez podpory delostrelectva. Z vysvetľovania izraelských vojenských kapacít som pochopil, že keby izraelská armáda vkráčala do Gazy bez predchádzajúceho zničenia infraštruktúry, polovica vojakov by sa domov už nevrátila.

Zároveň som jasne pochopil to čo mnohí ignorujú. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu niekoľko hodín pred plánovaným útokom na Gazu odkázal jej obyvateľom, aby ihneď odišli z miest na severe územia. Vedeli presne, ktoré mestá sú ohrozené a mali dostatok času ich opustiť. Hamas však vie, že jeho najsilnejšou zbraňou je vedenie partizánskej vojny a tzv. guerilla marketing. Civilistov využíva ako rukojemnícke štíty a medzinárodné televízne štáby ako svedkov tejto zvrátenej hry. Toto je najdôležitejší break point súčasného konfliktu: Zatiaľ čo Palestínčania prenikli na územie Izreala s cieľom zabiť alebo zajať čo najviac Izrealčanov, Izrael ide po krku Hamasu bez očividnej snahy usmrtiť civilistov. Konšpirácie o cielenej genocíde sú obrovský blud, ktorý vystihol už Baruch Spinoza: „Nenávisť, pravý opak lásky, vzniká z bludu, vychádzajúceho z domnienok.“ Izreal nie je nejaký púštny kalifát, kde kalif nariadi svojim beduínov vyvraždiť dedinu a nikto sa nikdy pravdu nedozvie. Izrael je plnohodnotná parlamentná demokracia, kde médiá odhaľujú korupciu v priamom prenose a orgány činné v trestnom konaní dokonca stíhajú premiéra. A to všetko v trvalom vojnovom stave o kus zeme, o ktorej Palestínci tvrdia že im bola ukradnutá.

Pravda je ale taká, že toto územie nikdy nefungovalo pod správou tzv. Palestínskeho štátu. Do skončenia 1. svetovej vojny to bolo územie Osmanskej ríše. V roku 1923 sa stala mandátnym územím Veľkej Británie. Tá sa ho však po 2. svetovej vojne vzdala a osudné rozhodnutie delegovala na OSN. V roku 1947 rezolúcia OSN č. 181 umožnila vznik samostatného štátu s jasnými vymedzeniami oblastí osídlených Židmi a Arabmi. Izrael oficiálne vznikol 14. mája 1948 pod hebrejským hebrejský názvom Eretz Izrael (bojovník Boží). Izraelci však už hneď po vzniku štátu museli čeliť agresii arabských susedov v tzv. 1. arabsko – izraelskej vojne. Cieľom Jordánska, Egyptu, Libanonu, Iraku, Sýrie, Jemenu a Saudskej Arábie bolo úplné zničenie Izreala. Nepodarilo sa. Naopak Izrael zvíťazil a v snahe garantovať svoju bezpečnosť rozšíril územie o ďalšie teritóriá. Druhá arabsko – izraelská vojna začala v roku 1965 konfliktom o Suezský prieplav. Izreal zdecimoval Egyptskú armádu. Tretia vojna nazývaná „šesťdňová“ začala blokáciou izraelských lodí Tiranskej úžine Egyptom. Izreal na to vojensky odpovedal a porazil Egypt, Sýriu a Jordánsko. Izrael v priebehu vojenskej operácie obsadil Gazu, Východný Jeruzalem, Západný breh Jordánu a Golanské výšiny. Štvrtá arabsko – izraelská vojna začala v roku 1967 potopením izraelského torpédoborca Ejlat egyptským námorníctvom. Tento konflikt skončil škodami na oboch stranách. Piata tzv. „jomkipurská“ vojna sa začala útokom Sýrie a Egypta na Izrael 6. októbra 1973. Skončila prímerím o tri týždne neskôr. Všetky tieto konflikty s arabskými krajinami prinútili Izrael rozšíriť svoje teritórium a posunúť hranice možných budúcich konfliktov. Obklopení miliardou Arabov, ktorí úprimne nenávidia Izrael a jeho obyvateľov je osídľovanie okupovaných území zatiaľ jediným systémovým krokom ako prilákať do Izraela ďalších Židov z diaspóry a čeliť bezprecedentnej presile Arabov.

Situácia v Izraeli sa ma bytostne dotýka. Spoluformuje totiž vzťah majoritného obyvateľstva k našej mini komunite aj na Slovensku. A nielen to... História ma naučila, že keď sínusoida nenávisti dosiahne svoj vrchol, cesta nadol je dlhá a náročná. Byť Židom znamená mať plán B. Tým je pre mnohých z nás Izrael. Nie preto, že by sme na Slovensku dnes neboli šťastní. Ale dnes je dnes a zajtra môže odmocnina nejakého gardistu lepiť protižidovské letáky na bratislavské kandelábre a opäť spúšťať kolotoč bezbrehej nenávisti. Tú poznáme aj z konfliktu Židov a Arabov. Rozdiel je v tom, že izraelsko-palestínsky konflikt je zároveň aj stretom dvoch civilizácií, z ktorej jedna sa snaží tú druhú vymazať z mapy sveta. Preto celkom presne vieme rozlíšiť čierne a biele. Zlo, ktoré Vás chce každý deň zastreliť alebo pobodať je metafyzicky prítomné. Viete ho uchopiť, rozlíšiť, potierať ho. V konfliktoch západnej civilizácii sa hranice dobra a zla často prelínajú.