Bez Masaryka a Štefánika by sa vznik Československa 28. októbra 1918 nepodaril

Vznik Československa v októbri 1918 bol vyvrcholením niekoľkoročného politického a diplomatického úsilia. Ako vyzerala vtedajšia politická a spoločenská atmosféra?

Politickú atmosféru pri vzniku Československa v októbri 1918 ovplyvnili predovšetkým štyri roky vojny. Zásadný bol aj rozdiel medzi domácou a zahraničnou politikou. Česká politická reprezentácia zostávala dlho lojálna voči monarchii, zatiaľ čo v zahraničí sa už rozvíjal protirakúsky odboj. Tieto dva prúdy sa postupne začali prepájať, najmä v rokoch 1917 a 1918.Zároveň treba vnímať, že neexistoval jediný politický smer, ktorý by všetci podporovali. Odlišné predstavy mali českí politici, nemecky hovoriace politické elity v českých pohraničných oblastiach, predstavitelia Slovenskej národnej rady aj uhorskí politici. Situácia bola dynamická a jednotlivé skupiny sledovali rozdielne záujmy.

Rozhodujúce však bolo to, že veľmoci, ktoré smerovali k víťazstvu vo vojne, prijali myšlienku rozpadu Rakúsko-Uhorska a vzniku nových štátov. Nešlo pritom iba o Československo, ale aj o Poľsko či budúcu Juhosláviu. 

Akú úlohu zohrali Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš a v čom spočíval ich spoločný význam?

Bez Tomáša Garrigua Masaryka a jeho zahraničnej akcie by Československá republika nepochybne nevznikla. Masaryk odišiel do exilu už v zime 1914 a v roku 1915 formuloval politický program budúceho štátu.

Zahraničný odboj však potreboval aj konkrétnu politickú a vojenskú oporu. Bez československých légií by bolo oveľa ťažšie presadiť myšlienku budúceho štátu ako reálny politický projekt. Rovnako nevyhnutné bolo diplomatické úsilie. Dôležitú úlohu zohrával Edvard Beneš, ktorý zabezpečoval významnú časť organizačného a politického zázemia odboja. 

Milan Rastislav Štefánik bol zase dôležitým sprostredkovateľom kontaktov s diplomatickými a vojenskými kruhmi, najmä vo Francúzsku a Taliansku. Zároveň významne prispieval k získavaniu podpory slovenských krajanských a exilových organizácií. Tento rozmer jeho činnosti podľa mňa dodnes trochu podceňujeme. Zásadná bola najmä podpora amerických Slovákov, ktorí sa prihlásili k myšlienke spoločného československého štátu.

Masaryk, Štefánik a Beneš tak vytvorili akúsi „zlatú trojicu“, pričom každý z nich plnil inú, no vzájomne sa dopĺňajúcu úlohu. Masaryk bol vizionárom, ktorý určoval smer a formuloval politickú predstavu budúceho štátu. Štefánik prepájal diplomatické úsilie s armádou a légiami. Ako Slovák zároveň symbolizoval spoločnú cestu Čechov a Slovákov. Beneš zabezpečoval dôležitú časť politickej a organizačnej práce v zahraničí. 

Bez ktoréhokoľvek z nich by bolo vytvorenie Československa podstatne ťažšie. Ich význam spočíval práve v tom, že dokázali spojiť politickú víziu, diplomaciu, vojenskú silu a podporu krajanských komunít.

Masaryk je dodnes symbolom demokracie, humanizmu a politiky postavenej na zdravej morálke. Do akej miery česká spoločnosť skutočne prijala v danom čase jeho ideály? A ako bežní ľudia vnímali jeho pozitívny postoj k Židom?

Jeden nemecký historik, ktorého meno by bolo potrebné presne overiť, formuloval tézu, že Masaryk prišiel s náboženstvom humanity, česká spoločnosť ho však v skutočnosti neprijala.

Zjednodušene povedané, Masaryk sa stal osobnosťou, ktorá počas prvej republiky výrazne prevyšovala ostatných politických predstaviteľov. Bol uctievaný a jeho autorita bola mimoriadna. To však ešte neznamená, že si všetci vzali k srdcu jeho dôraz na morálku, mravnosť a humanitu. Ukázalo sa to aj v temnejších obdobiach českých dejín. Počas druhej republiky sa opäť výraznejšie presadzovali konzervatívne a fašizujúce prúdy, ako aj antisemitizmus. Masarykove ideály teda neboli automaticky prijaté celou spoločnosťou len preto, že sa stal jej uctievaným symbolom.

Mimoriadne významná bola jeho úloha počas „Hilsneriády“ (poznámka autora: Hilsneriáda bola vlna antisemitizmu a spoločenský i politický konflikt, ktorý vypukol v českých krajinách Rakúsko-Uhorska v roku 1899. Súvisela s prípadom Leopolda Hilsnera, mladého Žida obvineného z vraždy Anežky Hrůzovej, pričom obvinenie sprevádzala povera o takzvanej židovskej rituálnej vražde.). 

Masaryk sa postavil proti poverám a predsudkom namiereným proti židovskému obyvateľstvu. Odmietal, aby sa verejná mienka formovala na základe nepodložených obvinení a mýtov. V tomto zmysle sa stal osobnosťou, ktorá dokázala pomenovať problém, s ktorým sa veľká časť českej spoločnosti nedokázala vyrovnať. 

Je však dôležité rozlišovať medzi Masarykovými postojmi a postojmi spoločnosti, v ktorej pôsobil. Masaryk bol mimoriadnou osobnosťou českých a československých dejín, ale jeho názory nemožno automaticky pripisovať všetkým Čechom. Bol by som preto skeptický voči predstave, že jeho humanistické myšlienky úplne prenikli do spoločnosti už počas prvej republiky.

Počas spomínanej „Hilsneriády“ sa Masaryk sám stal terčom nenávisti. Ako vyzeral tento rozpor medzi jeho neskorším obrazom „tatíčka Masaryka“ a skutočnosťou, že ho časť verejnosti odmietala až nenávistne napádala?

Počas „Hilsneriády“ na prelome 19. a 20. storočia, Masaryka obviňovali, že prijíma peniaze od Židov, že je s nimi spojený z nízkych ekonomických záujmov a že koná proti českému národu. Tieto útoky súviseli aj s tým, že veľká časť židovského obyvateľstva v českých krajinách používala nemčinu, čo sa v prostredí dobového nacionalizmu stávalo zdrojom ďalších predsudkov.

Masaryk bol z postoja českej spoločnosti hlboko sklamaný. V jednom z listov svojmu priateľovi, básnikovi Josefovi Svatoplukovi Macharovi, sa o nej vyjadril mimoriadne ostro. Jeho slová svedčia o tom, do akej miery ho správanie jeho súčasníkov zasiahlo.

V istom zmysle zostal osamotený uprostred spoločnosti, ktorej sa usiloval vysvetliť, prečo sú predsudky a iracionálna nenávisť v rozpore s morálnymi princípmi. Je to historický paradox: človek, ktorý bol neskôr oslavovaný ako zakladateľ štátu a symbol národa, zažil predtým aj výrazné odmietanie a nepriateľstvo. Práve tento rozpor by sme nemali prehliadať. 

Masaryk sa postupne stal takmer nedotknuteľnou národnou autoritou, no jeho život ukazuje, že presadzovanie humanistických ideálov môže byť mimoriadne osamelým zápasom, najmä keď sa postaví proti rozšíreným predsudkom.

Rozdiel medzi Masarykom, ktorého spoločnosť odmietala na prelome storočí a Masarykom, ktorého po vzniku republiky vítali ako „tatíčka“, je preto výrečný. Pripomína nám, že uctievanie historickej osobnosti ešte nemusí znamenať skutočné prijatie jej myšlienok.

Rozhovor pripravil a spracoval: Rastislav Dubovský