„Píšem tento text, pretože chcem, aby ľudia mimo Izraela pochopili, čo pre nás znamenal 7. október,“ Eran Shayshon

Pre mňa sa to všetko začína o 6:29 ráno

Vstal som, aby som išiel na toaletu, keď som mal pocit, že počujem sirény v diaľke. Nemám práve najlepší sluch, preto som zobudil manželku a opýtal sa jej, či ich počuje aj ona. Počuje oveľa lepšie než ja.

Povedala mi, že sa mi to iba sníva, a znovu si položila hlavu na vankúš.

Potom sa rozozvučali sirény aj v našej štvrti v Ramat Gane.

Nasledujúce hodiny boli peklom

Naše telefóny sa zaplnili zábermi ľudí, ktorých prenasledovali a vraždili. Niektoré videá nakrútili priamo teroristi z Hamasu. Každá ďalšia správa prinášala nové hrôzy. Počet hlásených obetí neustále rástol. Mladí ľudia, ktorí sa vybrali tancovať. Deti. Bábätká. Starší ľudia. Rodiny vo svojich domovoch.

Najprv sme počuli, že uniesli niekoľko ľudí. Potom sme začali chápať, že ich sú stovky.

A počas toho všetkého neprestávali dopadať rakety. Sirény naďalej prenikavo rozrývali ranné ticho.

Naše dcéry plakali a pozerali sa na nás

Najviac si pamätám práve ich oči. Pozerali na nás, svojich rodičov, a čakali, že im pomôžeme pochopiť realitu. Že im vysvetlíme, čo sa deje. Že im povieme, ako veľmi sa majú báť.

Sami sme to pritom sotva dokázali pochopiť.

Ako vysvetlíte svojim deťom takú krutosť, keď ešte len postupne zisťujete, aké obrovské rozmery nadobudla? Ako ich upokojíte, keď vás každá ďalšia správa desí ešte viac?

Ako deň pokračoval, hrôza sa len stupňovala. Neskôr sa začali objavovať svedectvá o sexuálnom násilí, ktoré tomu, čo sa stalo, dodali ďalší neznesiteľný rozmer.

Potom prišiel ďalší šok

Ešte skôr, než sme pochopili celý rozsah masakra, už sa v zahraničí ozývali hlasy, ktoré ho ospravedlňovali. Niektorí ľudia dokonca oslavovali. Na niektorých univerzitných kampusoch ľudia hovoriaci v mene spravodlivosti pripisovali Izraelu vinu za vraždenie jeho vlastných obyvateľov.

Sedemnásteho? Nie. Pre nás bol 7. október naším Pearl Harborom. Reakcie, ktoré nasledovali, pôsobili ako druhá rana: uvedomenie, že niektorí ľudia sa dokážu pozrieť na našich mŕtvych a nájsť pre ich smrť ospravedlnenie skôr, než vyslovia čo i len slovo súcitu.

„Môže za to okupácia,“ hovorili

Izrael stiahol z Gazy svoje osady aj stálu vojenskú prítomnosť už pred osemnástimi rokmi. Konflikt sa tým nevyriešil a palestínske utrpenie nezmizlo. Nijaké vysvetlenie tohto konfliktu však nemôže premeniť úmyselné vraždenie a únosy civilistov na akt oslobodenia.

Nič také to nedokáže.

Stratégia Hamasu spočívala v tom, že vyprovokuje ničivú vojnu a následne využije utrpenie, ktoré prinesie. Izrael sa mal ocitnúť pred neznesiteľnou voľbou: bojovať a čeliť ľudským obetiam i medzinárodnému odsúdeniu, alebo zastaviť operáciu skôr, než odstráni hrozbu, a nechať Hamas, aby sa pripravil na ďalší masaker.

Možno sa vám takýto výklad zdá príliš cynický, príliš krutý na to, aby ste mu uverili. Predstavitelia Hamasu však otvorene hovorili o tom, že chcú 7. október zopakovať. Mali sme všetky dôvody brať ich vážne.

Hamas nie je palestínsky ľud. Palestínski civilisti sú ľudské bytosti, ktoré majú svoje rodiny, nádeje a právo žiť v bezpečí. Skaza v Gaze je hrozivá. Smrť detí a starších ľudí by nám mala lámať srdce.

Bolí ma srdce

Nemôžem však prijať predstavu, že Izrael mal žiť vedľa ozbrojeného hnutia, ktoré spáchalo takýto masaker a vyhlásilo, že ho chce zopakovať. Žiadna krajina by nemala akceptovať, aby jej deti čelili takémuto nebezpečenstvu.

To, že bolo nevyhnutné postaviť sa Hamasu, podľa mňa neznamená, že každé rozhodnutie Izraela počas vojny bolo správne. Neznamená to ani, že palestínske utrpenie je menej skutočné. Znamená to, že aj hrozba, ktorej sme čelili, bola reálna - a že ignorovať ju nikdy nebolo prijateľným riešením.

Dnes sa v myšlienkach vraciam k tomu ránu. K sirénam. K správam. K našim dcéram, ktoré sa na nás pozerali a čakali na slová, ktoré sme nedokázali nájsť.

Izrael je malá krajina. Straty sa šíria rodinami, priateľstvami, pracoviskami a komunitami. Znovu a znovu sa stáva, že meno v správach patrí niekomu, kto je priateľom niekoho z nás, niekoho dcérou alebo človekom, ktorého sme poznali.

Týchto ľudí nosíme v sebe

Nesieme si aj nechápavosť nad tým, ako môžu niektorí ľudia na Západe ospravedlňovať Hamas a zároveň tvrdiť, že stoja proti útlaku.

Tým, ktorí oslavovali masaker alebo ospravedlňovali úmyselné vraždenie civilistov, odkazujem: hanbite sa.

Smútime. Sme otrasení. No v otázke morálneho rozmeru toho, čo sa v to ráno stalo, nemáme žiadne pochybnosti.

Aj po troch rokoch stále vidím oči svojich dcér.

Práve toto chcem, aby ste pochopili.